Saša prišla domov z práce. Len čo vošiel, jeho žena sa k nemu okamžite vrhla. Povedala, že musí súrne odviesť Alinu (susedku, ktorá bývala oproti) do škôlky. Miša prekvapene povedala, že je už deväť hodín a všetky škôlky sú zatvorené. A potom bol unavený a tiež veľmi hladný.
Ale moja žena povedala, že je to naliehavé, dieťa je opité, sedí tam a plače. Alina, v tejto zime to bude trvať najmenej pol hodiny, kým sa tam dostaneme. A späť. Nebolo čo robiť. Saša zišiel na dvor a začal zohrievať auto. Bolo veľmi studené. Alina už zišla na dvor, vyšla hore, nasadla do auta a vyrazili.
Vošli do škôlky. Učiteľka sedela za stolom: bola jednoducho ohromená a povedala, že jej neplatia toľko, aby sedela a čakala takmer do noci, kým chlapca vyzdvihnú. Ako sa takíto ľudia môžu nazývať rodičmi, keď dokážu zabudnúť na existenciu vlastného dieťaťa.
Za učiteľkou sedel Arsenij na malej stoličke a plakal.Pribehol k matke, pevne jej objal nohy a nepustil ju až k autu. Keď nastúpili do auta, Saša videl, že Alina tiež plače. Keď sa vracali, Saša sa Aliny spýtala, ako to, že zabudli na svojho syna. Alina trochu pokrčila nos a povedala mu, že prišla domov z práce unavená, pustila si televízor a sadla si k večeri.
Program bol veľmi zaujímavý, pozrela si ho a potom prišiel jej manžel. Ohriala mu večeru a išla si ľahnúť na pohovku; s manželom pozerali program. Až potom si zrazu spomenula, že Arsena nepriviedla zo škôlky domov. To sa tak stáva, jednoducho jej vypadlo z hlavy, že kým pozerali program, učiteľka ich desaťkrát zavolala.
Televízor bol taký hlasný, že nikto z nich volania nepočul… A čo manžel? Nič zvláštne: ak si matka nepamätala svoje dieťa, čo môžete žiadať od neho? Dvaja dospelí, dvaja rodičia, a ani jeden z nich si nespomenul na svojho syna, ktorého vychovávali päť rokov.
