Myslím, že každá obytná budova má svoje ur0dy. A my nejaké máme. Objavili sa v našom vchode pred dvoma mesiacmi. Samozrejme, keď ich stretneme na schodisku alebo pri výťahu, zdvorilo ich pozdravíme, ale oni len odvrátia tvár. Akoby si nás nevšimli.
Najprv som si myslel, že sú hluchí a nemí. Ale ako sa neskôr ukázalo, naši ctení susedia sú “modré kr0ve”. No dobre, nezdravia, ale majú aj iné chyby. Zrejme si nenainštalovali interkom. Nie je to však drahé. Takže keď museli ísť domov, zavolali nám.
Vtedy boli uzdravení a okamžite mali moc hovoriť. Raz alebo dvakrát, ale stále, s fixkou a šípkou označujúcou náš gombík pre ich hostí? Boli ich celé bandy.Už sme uvažovali, že interkom zrušíme, ale čo sa dá robiť bez neho? Okrem toho nám začali farbiť trávnik pred domom.
A viete ako? Zo štvrtého poschodia sme hádzali cigaretové ohorky a hliníkové plechovky od piva. Mali sme tam ruže a iné krásne rastliny. Jedného dňa môj manžel počul rozhovor hrubých a netaktných susedov.
Manžel povedal svojej žene: “Prečo vynášaš vrece odpadkov na ulicu? Potrebuješ ho? Prečo ju nepoložíte na rohožku susedov? Nenechajú ho tam navždy. Môj manžel to nemohol vydržať, tak k nemu prišiel a poriadne ho zbil. Po pár modrinách sa vrátili k milému správaniu.
Mal som to urobiť už dávno. Každý deň bol dobrodružstvom. A teraz je ticho a náš interkom je konečne len náš. To sa v živote stáva.
