– “Čo som, dievča? Prečo si mi priniesol svoju metlu? Mám doma štyri deti. Prečo si ma sem priviedol? Aby si ma zneuctil v dedine? Som slušná žena a ctím si svoju česť, rozumieš? A viac sem nechoď,” odstrčila ho a vyšla na dvor. Timofej obrátil kyticu v rukách a strčil ju cez štrbinu brány. “Duša, potrebuješ pomoc?” spýtala sa Elena predavačky.
Duša sa zľakla a prudko odtiahla ruku, ktorou si hladila hodvábne šaty. “Čo sa deje, Lena, načo mi sú tvoje šaty? Kam v nich pôjdem, predsa nie do klubu,” povedala a zasmiala sa. Lena posmešne odvetila: “No, samozrejme,” a naklonila sa cez pult: “Niekto mi pošepkal, že máš pána. Je to pravda, alebo si vymýšľajú?”
Duša sa začervenala a odvrkla: “Toto je dedina, nemôžeš sa s nikým rozprávať. Všetko je to výmysel. Dajte mi chlieb a pôjdem. Lena si pri pohľade z okna, keď Dusia kráčala po ulici, povzdychla: “To je ale tŕň. “Nemôžeš povedať ani slovo. Všetko je v úderoch. Jedným slovom, bola odmeraná a prešla k stojanu s oblečením – aby si nejaké vzala pre seba.
Zdalo sa, že je to fajn, dokonca aj Duši sa to páčilo. Z diaľky si všimla, že niekto stojí pri bráne. Podišla som bližšie a do tváre mi udrela horúca vlna. Bol to nový inžinier z farmy, Timotej. Uvidel som ju a pozdravil som ju. Ospravedlňujem sa, že som prišiel bez pozvania. A toto je pre teba,” a podal jej kyticu sedmokrások.
Duša bola zmätená, v živote jej nikto nedal kvety. Váhavo natiahla ruku a pritisla si kyticu k tvári. Sotva zavoňali, ale bolo to veľmi príjemné. a potom počula spoza plota hlasný rev mladšieho Dimu – a prebrala sa. Hrubo strčila kvety späť k Timofejovi a vyzývavo zvolala: “Čo som ja, dievča? Prečo si mi priniesol svoju metlu?
Mám doma štyri deti. Prečo si ich sem priviedol? Aby mi robili hanbu v dedine? Som slušná žena a ctím si svoju česť, rozumieš? A už sem nechoď,” odstrčila ho a vyšla na dvor.Timotej zatočil kyticou v rukách a strčil ju do štrbiny brány. Pozrel na naklonený dom a pomaly odišiel.
A nevšimol si, ako ženská ruka vytrhla kyticu. po uložení detí do postele si Duša ľahla sama. Nemohla spať, bolo buď dusno, alebo zima. Dlho sa prehadzovala a nakoniec to nevydržala. Prehodila si šál cez plecia a vyšla na verandu. Sadla si na schodík a zamyslela sa. Už dávno sa necítila tak dobre a zároveň úzkostlivo.
A bol to všetko on. Timofej. Timofejčík, zaspievala si láskyplne a vystrašene sa obzrela, či ju niekto nepočul. Nepríťažlivé dievča s jazvou na tvári. Keď bola malá, nešťastnou náhodou zakopla o klinec. Deti si ju doberali, najprv plakala a potom sa len stiahla do seba. Nerada sa pozerala do zrkadla, jej oči by hneď narazili na toto znamenie.
Vydala sa nie preto, že by to milovala, ale preto, že ju volali. Hryhorij nemal peknú tvár, preto nebol medzi dievčatami žiadaný. Okrem toho príliš kosil na jedno oko. Zo všetkých štyroch mal len mladší Dima mierny strabizmus. Inak boli všetci v poriadku. Žili, samozrejme, ťažko. Hryhorij nebol dobrý manžel.
Nevedel si nájsť prácu ani postaviť dom. Dusia pracovala sama v noci, aby dokončila prácu a neurobila manželovi hanbu. Ale jej manžel mal nepríjemnú povahu. Niekedy si myslela, že sa kvôli nej mstí všetkým ženám. Dlho to znášala, až kým do nej nestrčil, keď bola v polohe. Schmatla metlu, ktorá stála v rohu.
A ako sa len dalo, dobre s ňou mlátila. Odvtedy bolo ticho. Ukázalo sa, že ju manžel špehoval. Sťažovala sa manželovi Nikolajovi. Ten ho bez váhania chytil za ctený otvor v okne a dal mu chlapsky po papuli. Po týždni ležania sa muž rozhodol odísť. Bál sa, že sa mu všetci budú smiať. Keď odchádzal, sľúbil, že neskôr vyzdvihne Dušu a deti.
Prešli však štyri roky a on sa neozval.Timofej sa v dedine objavil pred šiestimi mesiacmi. Usadil sa na okraji dediny v dome svojej tety Márie. Hovorilo sa, že je jej vzdialený príbuzný, hoci nikto to nevedel s istotou. Jej teta už dlho nevychádzala z domu, ležala v posteli. Duša ho počula ako prvá. “Krásne dievča, môžeš mi povedať, kde je tvoj správca?”
Rozhliadla sa, kým odpovedala. Boli sami. Duša mávla rukou do strany. Bola tam, s teľatami.” A pomyslela si: “Musím byť slepá, keď vidím krásku. A snažila sa na to zabudnúť. Ale Timofej jej začal čoraz častejšie pútať pozornosť. Bol vždy krásny, nádherný a usmievavý. Jedného dňa to nevydržala – “Nevidíš poriadne?
Čo som pre teba za krásku? Bol prekvapený: “Kto si? Si taká krásna, – Duša otočila tvár tak, aby bolo jasne vidieť jazvu – a on ju nevidel? Pre mňa si krásna pre každého Pre mňa si krásna pre každého – Duša si v duchu dupla nohou: – Áno, požehnaná. Minule som si všimla, že sa na seba dlho pozerám do zrkadla.
A potom som si dala na hlavu obnosenú šatku a z truhlice som vytiahla novú kvetinovú. A dnes to prišlo. Na čo? Osamelá žena s deťmi, čo jej vziať. Alebo? Duša sa na to ani neodvážila pomyslieť. Naozaj sa mu páčila ako žena? “Nie, nie, to nie je možné.” “Možno, Dušenka, možno,” ozval sa hlas z tmy.
Ani si nevšimla, že hovorí nahlas. Timotej vystúpil z tieňa a natiahol k nej ruky. A ona pristúpila k nemu, priamo do zvodného svetla jeho očí. “Milujem ťa, moja kráska,” zašepkal. Uverila. Že je žena a že môže byť milovaná. Tak tam dlho stáli, objímali sa a vedeli, že majú pred sebou ešte veľa šťastia.
