Môj syn ukončil telefonický rozhovor, ale zrejme neprerušil spojenie na svojom mobilnom telefóne – a ja som počula všetko, čo sa dialo v jeho byte. Keď som počul, že syn a snacha hovoria o mne, prestal som sa s nimi rozprávať. Ale o rok neskôr za mnou prišiel môj syn, pretože potreboval moju pomoc!
Je smutné, keď za vami deti prichádzajú, len keď niečo potrebujú. A keď odo mňa nič nepotrebovali, úplne na mňa zabudli. A teraz, keď sú v ťažkostiach, tak som svoj postoj rýchlo zmenil. Mám už 70 rokov, môj jediný syn Pjotr sa oženil skoro, hneď po skončení stavebného inštitútu.
Oženil sa so svojou spolužiačkou Ľubou. Bola to pekná dievčina, ale mala veľmi ťažkú povahu. Trochu sebecká. Nezáleží jej na tom, kto jej pomohol, prečo jej pomohol, záleží jej len na tom, aby sa cítila dobre, a na čí úkor sa toto “dobro” dosiahne, je jej jedno.Môj manžel v tom čase zastával vysokú inžiniersku pozíciu v stavebnej spoločnosti, ktorá budovala plynové rozvody v regiónoch, a bol veľmi vplyvnou osobou.
Na druhej strane náš syn sa do štúdia nijako zvlášť nehrnul a svoj inštitút ukončil len tak tak: “Hlavné je, že získal titul, a zvyšok bude nasledovať.” Preto ho pod záštitou starostlivého otca najprv zamestnali vo firme ako špecialistu a o rok neskôr, keď sa oženil, sa otec postaral, aby ho povýšili na vedúceho so zvýšením platu:
“Rodinný život si bude vyžadovať väčšie výdavky.” Je zvláštne, že Ľuba, Petrova manželka, pred svadbou celý rok nepracovala – stále si hľadala dobre platené miesto. Hneď po skončení štúdia sa nasťahovala k Petrovi do prenajatého bytu. Keď sa vzali, manžel sa vážne zamyslel a požiadal syna: “A tvoja žena, prečo nepracuje?”
A z dobroty srdca jej pomohol získať prácu na zmluvnom oddelení ako špecialistka – pracovali tam väčšinou ženy, bola to namáhavá a zodpovedná práca, ale dá sa to naučiť. Po niekoľkých rokoch práce po svadbe sa Petro a Ľuba rozhodli kúpiť si dom na úver: “Už nás nebaví bývať v cudzích bytoch!
Za posledné dva roky sme boli trikrát vyzvaní, aby sme sa vysťahovali.” Prenajali si dvojizbový byt – zaplatili prvú splátku a zvyšok platili mesačne. Pracovné vzťahy v práci sa zdali byť stabilné, takže to vyzeralo, že splátky zvládnu. Navyše som takmer polovicu zálohy zaplatil zo svojich osobných úspor a istú sumu peňazí som dal aj svojej neveste:
“Usmiala sa, ale peniaze si aj tak vzala: “Samozrejme, ďakujem, teta Táňa, ale my s Petrom pracujeme a takéto záležitosti si dokážeme vybaviť sami.” Ale len čo som vyšla z dverí, Ľuba hneď povedala, že za tie peniaze idú so synom do zahraničia k moru. Syn jej nenamietal. Išli, oddýchli si a peniaze premárnili.
Nikdy nevedeli šetriť – ani Petro, ani jeho žena. Sotva som to všetko prežil. Petro sa tiež trápil, ale nie kvôli otcovi, ale preto, že stratil protekciu v práci. A snacha nás vôbec neprišla podporiť, vraj je chorá. Po takejto udalosti mám aj ja podlomené zdravie, takže si myslím, že sa musím dať vyšetriť. Manžel ma kedysi brával na kliniku, ale na koho sa teraz môžem spoľahnúť?
Zavolala som mu: “Synu, nemôžem ísť na kliniku sama, príď mi pomôcť – pôjdeme len pešo.” Hoci nerád, syn raz prišiel a pomohol mi kráčať. Na klinike mi dohodli ďalší termín na nasledujúci mesiac. Opäť som synovi povedala, aby prišiel vopred, ale tentoraz odmietol:
“Ukončil telefonický rozhovor, ale zrejme neprerušil spojenie na svojom mobilnom telefóne a ten počul všetko, čo sa dialo v synovom byte: “No a verila ti?” spýtala sa moja snacha. “Myslím, že áno,” neisto odpovedal syn, “nie je veľmi dobré takto klamať, ale nechce sa mi tam ísť, som unavený, radšej si ľahnem doma a pozriem si film.”
“A načo za ňou chodiť,” podporila syna manželka, “asi má sama peniaze a otravuje ťa, nechápe, že pracujeme a sme unavení! My sa o seba postaráme sami, nikto nám nepomáha! Na kliniku chodila sama, zdravá, ako vyzerala… “Nikto vám nepomáha… Kto vás zamestnal na túto prácu?” Ani neviem, aká som bola vtedy zatrpknutá.
Mala som peniaze, ale tie boli na sporiacom účte, ale už som sa ich nechcela dotknúť, a nemala som nikoho, koho by som mohla poprosiť, len zamestnať zdravotnú sestru, ktorá by chodila na kliniku. Liečila som sa šesť mesiacov a zdalo sa, že sa môj zdravotný stav zlepšil. a odvtedy som sa so synom a nevestou nerozprávala, nevolali mi a nechcela som ich znova vyrušovať.
Lenže oni ma vyrušili, presne o rok neskôr. Podnik, v ktorom pracovali, prechádzal optimalizáciou práve v čase krízy. A keďže Peter ani Ľuba neboli profesionálne hodnotní, požiadali ich, aby odišli ako prví. Nebol tu nikto iný, kto by sa mohol prihovoriť za dobré slovo. Potom začala volať banka: “Kedy budeme platiť?”.
Petro si našiel nejakú nenápadnú prácu ako špecialista na zadávanie údajov v nejakom úrade – celé dni sedí a zadáva informácie do počítača, len si kazí oči, a jeho plat je taký malý, že nestačí. Počúval som ho a povedal som: “Nech príde tvoja žena, ja si to premyslím.” Prišla moja nevesta, celá vyparádená, a takmer od prahu povedala:
“Chceli by sme aspoň 50-tisíc, do troch mesiacov to splatíme. Petro povedal, že si to mám od vás vziať.” Pozrel som jej priamo do očí a povedal: “Zdá sa, že sa o seba staráš. Pokiaľ viem, nikto ti nepomáha.” Moja svokra nepochopila narážku, zahučala, otočila sa a odišla.
A presne o tri dni pribehla znova, ale bola úplne iná – milá a láskavá. Ukázalo sa, že prišla výzva zo súdu na vymáhanie nesplatenej pôžičky. Nevďačná nevesta teda zmenila svoj postoj: “Je mi ľúto, Taťána Vasiljevna, že sme ti vtedy nepomohli s klinikou a nezaujímali sa o tvoje zdravie. Váš syn a ja sme sa mýlili. Toto sa už nebude opakovať.”
Pomohol som si vtedy peniazmi: vybral som takmer všetky peniaze, ktoré som si šetril. Bolo to pre môjho vlastného syna. Moja nevesta sa zamestnala ako úradníčka v kancelárii. Teraz žijú skromne, nemajú dosť peňazí na nič, len na splácanie pôžičky. Ale zmenili svoj postoj ku mne – volajú mi, pýtajú sa na moje zdravie a prichádzajú mi pomôcť. Tak ich to naučil život. A ja im to nemám za zlé.
