Teraz už ani neviem, na koho sa so svojím zlomeným srdcom obrátiť, a tak píšem vám, aby čitatelia mohli vyvodiť závery a neopakovali moje chyby.Tento príbeh sa začal pred niekoľkými rokmi – môj syn sa rozhodol oženiť. Môj názor nebral do úvahy – priviedol si domov dievča a povedal, že je to jeho snúbenica.
Budúca nevesta sa mi spočiatku nepáčila, správala sa arogantne a takmer vôbec ma neoslovovala. Správala sa, akoby som tam ani nebola. Aj môj syn sa mi rýchlo zmenil pred očami – kedysi mi prejavoval väčšiu úctu, ale po svadbe si v reakcii na moje rozhovory niečo zavrčal pod nosom, a to bolo všetko.
Dlho som nemala manžela, a tak sme sa rozhodli, že mladí chvíľu zostanú so mnou, potom si budú hľadať byt a budú bývať sami. Odišli odo mňa už po mesiaci – snacha povedala, že so mnou nechce bývať, hoci som pre nich robila všetko – varila som, prala, upratovala po všetkých.
Po roku života v prenajatom byte mi začali naznačovať, že je čas uvažovať o prírastku do rodiny, ale ja som nemala vlastné bývanie a zo svadby som nemala našetrené peniaze na kúpu vlastného bytu. Už nie som mladá, trápia ma choroby, môj dôchodok sotva stačí na najzákladnejšie potreby, ale snažím sa aspoň trochu šetriť, aby som pomohla synovi.
Tešila som sa na vnúčatá, veľmi som im chcela na staré kolená rozumieť, počúvať detské hlasy v prázdnom a pochmúrnom dome.Raz boli u mňa na návšteve môj syn so svokrou a začali naznačovať, že by chceli daču predať – že suma, ktorú by za ňu dostali, by im nestačila na kúpu bytu.
Máme veľkú daču, manžel kedysi pracoval na manažérskej pozícii a dávno pred smrťou sa mu podarilo postaviť veľký dom na malebnom pozemku pri lese, vedľa malého jazera. Každé leto tam trávim všetok čas, sadím zeleninovú záhradu, peknú záhradku pri dome.
Vlastná zelenina mi pomáha, nemusím míňať peniaze na potraviny, mám všetko, čo mám, doma vypestované, a kupujem len to najnutnejšie, a môžem ušetriť nejaké peniaze. bála som sa čo i len pomyslieť na predaj dače, pretože je to jediná vec, ktorá mi zostala ako spomienka na milovaného manžela.
Nesúhlasila som, ale snacha mi dala jediný argument – nerodila by, kým by nemala vlastný byt. Dokonca sme sa pohádali a takmer mesiac mi nezavolali ani neprišli na návštevu. Rozmýšľala som a rozmýšľala, plakala som a rozhodla som sa, že to predám, nech sa mladí majú dobre.
Prišli v ten istý deň, keď som im oznámil svoje rozhodnutie. Snacha bola veľmi milá a syn sa so mnou rozprával ako za starých dobrých čias. Sami zorganizovali predaj a za tri dni našli kupca. Peniaze som ani nevidel, nevzal som si ani cent. Neskôr si deti kúpili priestranný byt, ale mňa nepozvali ani na kolaudačný večierok.
Telefonáty od nich prestali; keď zavolám, na moje otázky odpovedajú len “áno” alebo “nie”, a to je všetka naša komunikácia. Keď som sa spýtala na vnúčatá, snacha sa mi dokonca vysmiala – akože je ešte mladá, je priskoro na to, aby rodila, musí robiť kariéru a žiť vo svojom potešení. teraz sedím sama a plačem – žiadna rodina, žiadna dača, žiadne vnúčatá.
Čo mám teraz robiť? Ako si môžem získať späť náklonnosť svojich jediných rodinných príslušníkov? Nechápem, prečo by som si to mohla vyčítať, keď som pre nich urobila všetko, dala som im všetko, čo som mala? A onedlho sa dožijem vysokého veku a nemám ani halier nazvyš.
