Svadba je jednou z najšťastnejších udalostí v živote ľudí, ktorí sa navzájom milujú. Prstene, hostia, gratulácie, úsmevy, slzy radosti, dary… Áno, mimochodom, o daroch! Veď môžu byť celkom nezvyčajné a nečakané. V deň mojej svadby s Pašom priniesla moja svokra na stôl dve dvojičky. Deti mali sotva štyri roky.
Povedala: “Toto je môj svadobný dar. Ak ich budeš milovať, moja dcéra, budeš schopná stať sa v budúcnosti dobrou matkou.” Ako sa to všetko začalo? S Pašom som sa zoznámila, keď som končila štúdium na univerzite. Bol to zdvorilý, kultivovaný, galantný mladý muž. Nemohla som si pomôcť, ale zaujal ma.
Náš vzťah sa rýchlo rozvíjal. A čoskoro sme začali spolu žiť. Som čestný človek. Preto som Pašovi okamžite povedal všetko o sebe. O tom, ako som vyrastal vo veľkej rodine, o tom, aké to bolo pre nás ťažké. Bola som najstaršia dcéra, takže som bola zodpovedná za výchovu svojich súrodencov.
Je samozrejmé, že potom som už nechcela mať deti.Moje plány boli úplne iné. Snívala som o kariére. Študovala som na právnickej fakulte a chystala som sa pracovať vo svojom odbore. Chcel som tiež cestovať po svete so svojou milovanou. A celkovo si užívať život. A deti sú zodpovednosť.
Jedným slovom, nikam som sa neponáhľala. Paša chcel deti, ale dokonale ma chápal. A podporoval ma. Čoskoro sme sa rozhodli vziať. V tom čase Paulovu sestru opustil manžel. Odišiel za inou ženou a odišli do cudziny. Po čase však požiadal svoju ženu o odpustenie. Tá mu odpustila a odišla za manželom, pričom doma nechala svoje dve deti.
Smútiaci rodičia sa už neozvali. Neplánovali sme príliš luxusnú svadbu. Vzali sme sa a išli do reštaurácie, kde nás čakali naši príbuzní. A potom, počas hostiny, k nám prišla moja svokra s dvoma dvojičkami. Povedala a pozrela sa na mňa: “Toto je môj svadobný dar.
Ak ich budeš ty, moja dcéra, milovať, budeš schopná stať sa v budúcnosti dobrou matkou.” Samozrejme, bola som len šokovaná. Všetci predsa vedeli, že deti nechcem. Mlčky som sa pozerala na deti a v očiach som mala slzy. Chcela som sa všetkého vzdať a niekam utiecť. Ale to nie je cesta von…
Prijal som výzvu. Odvtedy uplynulo päť rokov. Deti vyrastajú slušné, milé a poslušné. A ja ich mám veľmi rada. Neviem si predstaviť svoj život bez týchto chlapcov. A dokonca som za tieto okolnosti vďačný ich rodičom a svokre. A nemienime sa zastaviť pri jednom dieťati. Veľa som toho prehodnotil. Život je taký nepredvídateľný!
