V jedno pokojné nedeľné ráno som bol na trhu a kupoval som potraviny, keď ma za rukáv zatiahol asi sedemročný špinavý chlapec. “Teta… nechceš dieťa?” spýtal sa a v náručí držal bábätko. Bola som ohromená. Po rokoch snívania o dieťati, po ktorých nasledoval môj rozchod kvôli neplodnosti, ma jeho slová tvrdo zasiahli.
“Chceš dieťa alebo nie?” pokračoval a podal mi dieťa zabalené v spálenej deke.”Ako sa voláš?” spýtala som sa. “Ja som Nikita a toto je môj mladší brat. Prosím, vezmite si ho, teta!” “Prečo ho dávaš tak ľahko preč?” “Nemáme ho čím kŕmiť. Má len dva mesiace, nemôže byť dlho hladný…” povedal Nikita.
“Volám sa Saša. Vadilo by to tvojej mame?” “Nie, nebude… bola pár dní preč, ale bola by rada, keby si ho niekto vzal. Rozčuľuje ju, keď plače.” Chápajúc ich ťažkú situáciu som cítil, že tak to má byť. “Nikita, poďme k tebe domov a uvidíme, či s tým tvoja mama bude súhlasiť.” Ako sme kráčali, Nikita sa rozplakala.
“Je mi ľúto, že som dala svojho brata preč, ale s tebou mu bude lepšie. Možno čoskoro skončíme v sirotinci.””Možno by si sa mohol nasťahovať aj ku mne, čo?” “Môžem?” V očiach mu žiarili nielen slzy, ale aj nádej. “Áno! Budeme sa baviť ešte viac!” “Nebojíš sa o svoju mamu?” povedal som.
“Je to smutné, ale nechcem s ňou žiť. Často sa opije a niekedy spíme na ulici.” Pred ich domom sme stretli ich matku, ktorá bola viditeľne opitá. “Chcem si adoptovať vaše deti,” povedal som hneď, ani som sa nepredstavil. Po odmlke sa spýtala: “Nemáš za čo! Koľko mi dáš?” “Desaťtisíc,” ponúkol som a trval som na tom, že najprv musím prejsť právnymi postupmi.
“Dobre, len nezabudnite na peniaze!” odpovedala “matka” bez zaváhania. Rozhovor bol nahraný. Okamžite som kontaktoval opatrovnícky výbor. Tí ju rýchlo zbavili rodičovských práv a napriek ich radám som dodržal svoj sľub, že jej budem platiť. Teraz som šťastná matka dvoch úžasných synov!
