Prvých päť rokov manželského života som žila so svojou svokrou. Tie roky boli ako peklo. Raisa Petrovna ma na prvý pohľad nenávidela a robila všetko pre to, aby som sa v jej dome necítil dobre.
Môj manžel bol celý deň v práci, nemal ma kto podporiť a svokra to využila a dokonca si dovolila na mňa zdvihnúť ruku.Keď zomrela, vzdal som sa podnikania.
Potom život pokračoval viac-menej pokojne. V tom čase som už mala dve dcéry a nečakane som otehotnela tretíkrát. Keďže sa to stalo po smrti mojej matky, Ivan začal naliehať, aby sme našu dcéru pomenovali po Raise Petrovne.
Táto myšlienka sa mi hnusila, ale nemohla som ísť proti manželovej vôli. Tak sa nám narodila tretia dcéra. Raisa sa tak veľmi podobala mojej zosnulej svokre, že mi bolo až nepríjemné sa na ňu pozerať.
Už keď bola bábätko, veľmi sa na ňu podobala. Ako rástla, podobnosť bola čoraz nápadnejšia. Hoci bola mojím vlastným dieťaťom, nedokázala som ju milovať a komunikovať s ňou rovnako ako s inými deťmi.
Pravdepodobne to cítila a priťahovalo ju to ku mne, ale ja som ju stále odháňal. V najlepšom prípade som sa ju len snažil držať ďalej od seba, ale aj v jej správaní som si všimol podobnosť so svokrou, takže som voči nej občas dostával záchvaty podráždenia a hnevu, dokázal som na ňu kričať a dokonca ju aj zbiť.
Po dovŕšení osemnástich rokov začala Raya okamžite žiť oddelene, nerozpráva sa so mnou a ja sa snažím zabudnúť, že mám takú dcéru.
