Po svadbe sme sa s manželom rozhodli, že bude lepšie žiť nejaký čas u mojej svokry, aby sme si našetrili peniaze na byt. Keby sme bývali v prenajatom byte, sotva by nám zostali nejaké úspory.
Nechcela som žiť so svokrou, počula som veľa nepríjemných príbehov o spoločnom bývaní, ale nemala som kam ísť. Na moje prekvapenie som so svokrou nemala žiadne domáce hádky. Hneď sme si rozdelili, kto čo bude v dome robiť. Manžel mi aktívne pomáhal s upratovaním a varením.
Rýchlo som si na všetko zvykol. Jediné, čo ma rozčuľovalo, bola chorobná láska mojej matky k synovi. Môj manžel má už 30 rokov a svokra sa oňho stará, akoby bol dieťa. Neustále kontroluje, čo jedol a ako je oblečený.
Neustále je v našej izbe a je to veľmi nepríjemné, najmä neskoro popoludní. Musím sa prezliekať do pyžama v kúpeľni, pretože svokra vetrá našu izbu a pred spaním sa pýta môjho syna, aký mal deň. A potom nám svokra mení posteľnú bielizeň, pretože jej syn by mal spať len na čistej posteli.
Ale najabsurdnejšie je, že mi nedovolí zavrieť dvere do našej spálne. Niekoľkokrát v noci nás príde skontrolovať a potom synovi upraví deku, aby mu bolo teplo.
Ráno som mala hroznú náladu a priamo som svokre povedala, že odteraz budú dvere do našej izby v noci zatvorené, pretože sa tak cítim príjemnejšie. Nereagovala, pravdepodobne čakala, kým sa jej syn vráti domov, aby to s ním prediskutovala.
