Spomínam si na ťažké časy, keď sme s manželkou začali spolu žiť. Nemali sme žiadne peniaze. V našom meste bolo nereálne niečo zarobiť. Preto som na rok opustil manželku a odišiel sám do zahraničia.
Bolo pre mňa ťažké pracovať, bral som na seba všetko, čo sa dalo. Bol som nakladač a vodič a robil som aj opravára. Ako údržbár som si za rok zarobil slušnú sumu peňazí. Na všetkom som si šetril sám, pretože spoločný cieľ bol pre mňa dôležitý. S manželkou sme práve snívali o vlastnom dome.
Ona si už pozrela dobrú možnosť. Bol to trojizbový byt v centre mesta.V blízkosti je pekná záhrada a čistý vzduch. Všetko sa nám páčilo, aj susedia boli pokojní. Kúpili sme si tento byt, a to ma stálo všetky zarobené peniaze. Nezostalo nám nič na opravy. Ale v byte sme chceli bývať hneď.
Požiadali sme teda svokru o peniaze na prvé opravy, aby sme sa mohli nasťahovať. Ale svokra nás odmietla. Povedala, že jej mladší syn rastie a ona šetrí na jeho vzdelanie. Preto nám nechcela nič dať. Potom sme sa museli s manželkou ešte viac snažiť. Ale o dva roky neskôr sme mali nádhernú rekonštrukciu.
Počas nej sa mi narodil syn. A potom som si začala všímať, že nás moja svokra začala častejšie navštevovať. Niekedy dokonca zostáva aj cez noc. Bolo to zvláštne, a tak som sa rozhodol spýtať sa manželky priamo, čo sa deje. Povedala, že sa ukázalo, že jej mladší syn si našiel nevestu. A nevesta nechce žiť s chlapcovou matkou.
Takže svokra nemá kam ísť. Tak požiadala, aby mohla bývať u nás, a moja žena ju pustila k sebe. Ani sa so mnou neporadila. Nehodlala som to tolerovať, a tak som povedala svojej svokre, čo si myslím. A síce, že keď sme s manželkou potrebovali pomoc, myslela na blaho svojho syna. Takže teraz, keď je sama na dne, mala by si to so synom vybaviť a od mojej manželky a odo mňa nič nežiadať.
