Keď nám manželovi rodičia v deň našej svadby odovzdali kľúče od zrekonštruovaného a kompletne zariadeného bytu, zdalo sa mi to ako veľkorysé gesto. Usmievali sa, keď nás objímali a hovorili: “Teraz máte všetko, čo potrebujete, aby ste mohli začať nový život!”
Prvých pár mesiacov sme žili v raji. Postupne som si však všimol, že v našom novom domove sú veci, ktoré sa mi nepáčia. Štýl bol príliš konzervatívny – nie taký, aký som si predstavovala, keď som snívala o svojom dome.Raz pri večeri som nadhodil túto tému.
“Max, možno by sme mali vymeniť čalúnenie pohovky? A tento jedálenský stôl sa mi zdá príliš objemný,” navrhol som. Max sa obával, že by sa jeho rodičia mohli uraziť. “Nič nemeňme. Mama a otec do tejto rekonštrukcie vložili toľko úsilia,” odpovedal.
“Ale chcel som, aby bol náš dom pohodlnejší, a tak som sa rozhodol, že si sám vyberiem nový nábytok. Keď Maxovi rodičia zistili, že som si objednal novú pohovku, situácia sa dramaticky vyhrotila.
“Dali sme ti tento byt taký, aký si myslíme, že by mal byť!” Maxova matka bola v telefonickom rozhovore pobúrená. “Ak sa ti niečo nepáči, možno si nemal tento dar prijímať?” Hádka vyvrcholila, keď prišli a videli, že som už čiastočne zmenil interiér.
“Nemôžeme dovoliť, aby ste takto zaobchádzali s naším darom. Berieme si ten byt späť,” povedal Maxov otec a hlas sa mu chvel od hnevu. Boli sme ohromení.
Strach zo straty domu bol silnejší ako túžba po jeho prestavbe, snažili sme sa ich upokojiť, ale bolo už neskoro. Teraz si hľadáme nový byt a ja často rozmýšľam, či mi stojí za to prísť o taký drahý darček a pokaziť si vzťah s Maxovou rodinou kvôli pár zmenám.
