Moja mama ma už od útleho veku učila, aby som nezávidel iným ľuďom ich úspechy. Ako dieťa som význam tohto výrazu nechápal, ale všetko sa zmenilo asi pred rokom pri prechádzke v parku.
Všimol som si malého chlapca s ryšavými vlasmi a v hlave mi zazneli slová mojej mamy: “Nemôžeš závidieť slnko niekomu inému.” V ten deň ma napadla hlboká myšlienka: ak nemôžem počať dieťa, možno by som mala zvážiť adopciu, najlepšie dieťaťa so zlatými vlasmi a jamkami v lícach.
Môj manžel sa dal ľahko presvedčiť. Počas našej prvej návštevy sirotinca sa ku mne vrhlo nezvyčajne vyzerajúce dieťa s tmavou pleťou a nezvyčajným účesom a začalo kričať:”Mami!” To ma vystrašilo, ale čoskoro som zistila, že sa volá Lisa, a rýchlo utiekla.
Lisa bola iná: mierne zhrbená, s nepredvídateľným správaním – v jednej chvíli pokojná, v druhej kričiaca a nervózna. Napriek tomu sa mi jej obraz na dlho vryl do pamäti. Pri ďalšej návšteve, keď som sa rozhodol spoznať všetky deti, ma to ťahalo k Lise, aj keď som si pôvodne vybral červenovlasého chlapca.
Počas stretnutia so sociálnou pracovníčkou pri šálke kávy k nám priviedli Lisu. Šantila, ťahala pracovníčku za vlasy, ale oči mala upreté na mňa. Inštinktívne som k nej natiahla ruku a ona sa ku mne pritisla a volala ma mama. Čoskoro som bola v Lisinom rodnom liste uvedená ako jej matka.
Spočiatku sme sa s manželom obávali o jej správanie a zdravie – potrebovala ortopedickú ortézu na chrbát – ale lekári boli optimistickí. Lisa nebola vždy pokojná, ale darilo sa jej vďaka našej láske a pozornosti. “Kto hovorí, že slnko musí byť len zlaté?” hovorievala som si. Moja dcéra Lisa je moje jedinečné slnko, ktoré na nás vždy svieti.
