Ukázalo sa, že je to príbuzný jej manžela. Mykola rozkvitol, keď uvidel Svitľanu, a potom pristúpil k ženíchovi a začal potichu rozprávať, aby ho ľudia nepočuli… V ten deň prišla Svitľana k babičke do dediny. Pracovala v krajskom centre, vzdialenom takmer stopäťdesiat kilometrov, ako zdravotná sestra v nemocnici.
Svoju starú mamu preto navštevovala len zriedka. Zvyčajne prišla pomôcť pri sejbe, spracovaní a zbere úrody. Pred dvoma dňami sa však rozhodla, že pôjde len na návštevu. A tak upiekla babičkin obľúbený koláč, kúpila nejaké sladkosti a prišla do dediny. Svitlana sa už nevedela dočkať, kedy sa bude túlať jesenným lesom a zbierať huby, z ktorých si na zimu pripraví chutný hríbový kaviár.
Ale zo všetkého najviac si chcela oddýchnuť. A teraz je v lese. Pod nohami jej šuchoce suché lístie a kdesi nablízku škrieka straka, ktorá sedí na konári krásnej brezy. Vietor roznáša jemnú vôňu húb.Dievčatko milovalo takéto prechádzky, pri ktorých si vychutnávalo neuveriteľnú paletu jesenných farieb a relaxovalo.
Tak sa stalo, že jej mama raz išla do Talianska. Neskôr sa tam presťahoval aj jej otec. Kvôli papierovačkám si nemohol vziať dcéru so sebou. Svitlana z toho bola veľmi rozrušená a tešila sa na ďalší rok, keď jej rodičia sľúbili, že ju vezmú. Narodilo sa im však dieťa, Svitlanin brat, a rozhodli sa, že dievčatko ešte nejaký čas nechajú u babičky.
“O rok alebo dva si ju vezmeme späť,” napísala Svitlanina matka svojej matke, “pretože potrebujeme, aby dieťa trochu vyrástlo, a rozhodli sme sa pre legálny pobyt tu. O rok neskôr sa však rodine narodila ďalšia dcéra a rodičia už nespomínali, že by si najstaršiu dcéru vzali so sebou. Dievčatko teda vyrastalo so svojou babičkou.
Neskôr nastúpila na zdravotnú školu a štyri roky pracovala v nemocnici. Tam stretla svoju prvú lásku. Mykola bol lekár, a keď sa ľudia dozvedeli o ich vzťahu, matka jej milenca, ktorá pracovala ako vedúca oddelenia, Svitlane stručne a jasne vysvetlila, že sa jej synovi nevyrovná. Zároveň jej pohrozila, že sa postará o to, aby prišla o prácu a nenašla si v meste inú v jej špecializácii.
Svitlana si najprv myslela, že všetko prejde. Veď chlap predsa nemôže neposlúchnuť svoju matku a opustiť ju, svoju milovanú. Presne to sa však stalo. Spočiatku jej neodpovedal na telefonáty, ale keď videla, ako jej milý vbehol do prvej kancelárie, ktorú uvidel, pochopila. “Mama má pravdu,” povedal raz, keď boli sami v jednej kancelárii. Svitlana nič nepočula.
Utekala preč, aby to nepočula. Presťahovala sa do inej nemocnice a snažila sa zabudnúť na Mykolu aj na svoje city k nemu. Časom začala bolesť a odpor pomaly ustupovať. Napriek suchému letu priniesla jeseň bohatú úrodu húb. A tak dievča nazbieralo veľké vrece krásnych hríbov. Keď sa však rozhodla prejsť cez potok, staré prehnité dosky podľahli a ona spadla do vody.
Bola plytká, tesne nad kolenami, ale keď sa pokúsila vstať, zistila, že má zlomeninu. “Čo sa stalo?” počula, “spadla si do potoka? Pred ňou stál mladý muž. Ukázalo sa, že je to hájnik a práve obchádzal svoj revír, keď uvidel Svetlanu. Keď si uvedomil, že je zranená, začal dievčaťu pomáhať dostať sa na kraj lesa.
“Ach, ja nemôžem,” vydýchla, keď bola už len stopäťdesiat metrov od cesty, “tak veľmi to bolí…” Potom ju chlap zdvihol a niesol. Zavolal svojho priateľa a spolu odviezli Svitľanu do okresnej nemocnice. Zlomenina bola komplikovaná a vyžadovala si hospitalizáciu. Preto ju Zinovij často navštevoval.
Potom začal chodiť do regionálneho centra, kde sa prechádzali po meste a v kaviarňach si vychutnávali výbornú zmrzlinu. “Samozrejme, že som súhlasila,” hovorí šťastná Svitlana, “mám ho tak rada! Rozhodli sme sa usporiadať malú svadbu v našej dedine. Predstavte si moje prekvapenie, keď som medzi hosťami uvidel Mykolu.
Ukázalo sa, že je to Zenikov príbuzný. Keď hostia začali tancovať, Mykola pristúpil k Zenikovi. “Zenik, postaraj sa o ňu,” povedal príbuzný. “Pamätáš, hovoril som ti, že som chodil so zdravotnou sestrou. A mama mi povedala, aby som ju opustil a oženil sa s Ľudou? Takže Svetlana je zdravotná sestra.
Je pokladom, ktorý treba chrániť a ktorý som ja, hlupák, stratil. Chcel by som to všetko vrátiť späť, hoci len na chvíľu! Poslúchol som matku a oženil sa s Ľudkou, ktorá mi teraz ničí život. Prepísal som na ňu všetky svoje peniaze a byt, ty hlupák, a ona mi stále nasadzuje parohy.” “Ups!” Zinovy povedal: “Takže ten hajzel, čo sa tak zle správal k mojej Svetlane, si ty?
No, čo mám povedať? “Za to, že som prišiel o svoje šťastie, si môžem sám,” povedal Nikolaj. “Hoci… Svetlana, moja drahá, možno by sme mohli začať odznova.” “Pán Nikolaj, v živote začíname odznova len raz,” odpovedala Svetlana. “A ja ďakujem nebesiam, že mi dali šancu stretnúť Zinovija. On je moje šťastie! Som tiež vďačná osudu, že ma pred tebou zachránil.
