Tento príbeh sa stal jedného večera, keď som sa vracal domov z práce. Na križovatke som uvidel staršiu ženu, ktorá pomaly kráčala k priechodu pre chodcov. Zdalo sa, že je zmätená a potrebuje pomoc, tak som k nej pristúpil a ponúkol jej svoju podporu.
“Môžem vám pomôcť prejsť cez ulicu?” spýtal som sa s úsmevom. Kývla hlavou, vďačne sa usmiala a začali sme pomaly prechádzať cez cestu. Zrazu sa ozval hlasný klaksón. Jeden z vodičov v zápche vystúpil z auta a začal na nás kričať: “Poďte, ponáhľajte sa!
Niektorí ľudia majú kam ísť!” kričal podráždene a mával rukami.Cítila som, že atmosféra začína byť napätá, ale snažila som sa zostať pokojná, pretože vodič pokračoval v pokrikovaní urážok a obscénností. Zrazu som videla, ako sa v babičkiných očiach objavili slzy.
Rozčúlilo ma to. “Hej, upokoj sa! Nemusíš byť taký hrubý,” protestoval som. Ale vodič nepovolil, prišiel ešte bližšie a pokračoval v urážkach. Prestala som sa ovládať a strčila som doňho. Z prekvapenia mi to vrátil a strhla sa medzi nami bitka.
Všetko sa to stalo tak rýchlo. Polícia prišla o niekoľko minút neskôr a obaja sme boli odvedení na policajnú stanicu. Keď som bol na policajnej stanici, uvedomil som si, že násilie nie je riešením, ale je pre mňa dôležité, aby som ochránil svoju babičku.
Stráviť noc na policajnej stanici bolo nepríjemné, ale v hĺbke duše som cítil, že som urobil správnu vec, keď som vodičovi ukázal, že jeho správanie je neprijateľné. Tento incident mi pripomenul dôležitosť súcitu a tolerancie v našej spoločnosti, ale aj to, že niekedy treba zo všetkých síl odovzdávať dobré hodnoty.
