Po narodení nášho syna mi manžel zrazu oznámil, že je unavený z rodinného života a jednoducho odišiel. V tom čase som pracovala ako učiteľka, môj plat bol veľmi nízky a pomáhala mi len moja mama.
Môj bývalý manžel žil najprv u svojich rodičov a potom odišiel do Anglicka. Zostal tam 20 rokov a nikdy neposlal ani cent. Ale jeho rodičia, akoby sa cítili vinní za svojho syna, často brávali vnuka na víkendy preč.
Nepomáhali mi finančne, ale niekedy dávali dieťaťu darčeky.Po skončení univerzity môj syn odišiel študovať do zahraničia, zostal tam dva roky, našiel si dobrú prácu a zostal tam. Teraz žije v Českej republike, oženil sa a má syna. Niekedy ich chodím navštevovať, aby som pomohla svojej neveste s dieťaťom.
Na rozdiel od svojho otca môj syn pre mňa urobil takmer všetko: postavil dom, zrekonštruoval ho a prepísal na mňa nehnuteľnosť. Všetko išlo dobre až do chvíle, keď sa pred niekoľkými mesiacmi objavil môj bývalý manžel.
Nejako sa dozvedel, že mám dom, a prišiel si nárokovať podiel na ňom, keďže máme spolu syna. Z jeho pohľadu som si uvedomila, že má vážne zdravotné problémy. S najväčšou pravdepodobnosťou potrebuje peniaze a miesto na bývanie, pretože v dome jeho rodičov už pre neho nie je miesto.
Teraz mám ťažkú dilemu: na jednej strane na nás zabudol a spomenul si, až keď potreboval pomoc, a na druhej strane mi ho je ľúto ako človeka.
