Oženil som sa skoro, keď som mal sotva osemnásť. Maksim bol odo mňa o štyri roky starší, už pracoval a končil vysokú školu. Hneď po svadbe som otehotnela. Chystali sme sa bývať v prenajatom byte, ale keď vyšlo najavo, že čakáme dieťa, moja mama sa ponúkla, že bude bývať s nimi.
Žili v dvojizbovom byte. Manžel bol proti, ale presvedčila som ho. Bála som sa, že by som to s dieťaťom sama nezvládla, nemala som žiadne skúsenosti s materstvom. O rok neskôr moja stará mama zomrela a zanechala po sebe jednoizbový byt.
S manželom sme požiadali o povolenie presťahovať sa tam, ale moja matka to odmietla. Ona a môj otec sa chystali predať oba byty a kúpiť priestranný trojizbový byt. Mama ma ubezpečovala, že bude lepšie bývať spolu, pretože ona bude pomáhať s dieťaťom.
Keď mala dcéra jeden rok, matka ma začala voziť do práce. Hovorila, že je nesprávne, ak sa mladé dievča nevenuje kariére. Práve ju vyhodili z práce, a tak ma poslala, aby som si našla prácu a zostala doma. Môj otec nakoniec tiež dal výpoveď v práci. Pohádal sa so svojím šéfom a dal výpoveď.
Už päť rokov je nezamestnaný, ale nie je ani dôchodca. Matka prestala pracovať s dieťaťom a nerobí domáce práce, ale všetkým svojim známym rozpráva chýry o tom, ako nám pomáha. Príbuzní dokonca začali vyslovovať absurdné tvrdenia, že rodičov vykorisťujeme.
V skutočnosti ich s manželom zo dňa na deň živíme a všetky domáce práce robím sama. Moji rodičia si dokonca dovolia robiť si z nás žarty. Moja mama mi raz povedala: “Nie si veľmi dobrý, málo zarábaš. Taký je aj tvoj Maxim.” Už ma nebaví takto žiť. Ale kam mám ísť? Čo urobia moji rodičia? Sú nezamestnaní. Napriek všetkým našim rozdielom sú to stále moji rodičia a ja ich nemôžem takto opustiť.
