Vždy som sa snažil pochopiť, ako mohla moja matka tak jednoznačne uprednostniť môjho brata a jeho deti pred mojimi synmi a mnou. Počas celého môjho života bolo zrejmé, že môj brat je jej obľúbencom, a toto uprednostňovanie sa vzťahovalo aj na jeho dedičov.
Keď som vyrastal, cítil som sa od matky chladne odlúčený, keď brata milovala, dokonca mu dala telefón a moju potrebu odmietala. Trvala na tom, že ako dievča by som sa mala venovať skôr domácim zručnostiam než zbytočným hračkám. Táto priazeň sa rozšírila aj na naše deti.
Keď sa narodili moji synovia, matka sa im takmer nevenovala, dokonca ich ani nezdvihla. Bolo mi bolestne jasné, že nebude milujúcou babičkou, v akú som dúfala. Osem rokov mi s deťmi takmer nepomáhala.Namiesto toho som sa obrátila o pomoc na svoju svokru, čo ma utvrdilo v presvedčení, že moja matka nemiluje mňa ani moje deti.
Naopak, dcéry môjho brata od nej dostávali veľa lásky a pozornosti. Vždy bola pripravená pomôcť ich matke a pravidelne brávala dievčatá na víkend, čo nikdy neurobila pre mojich synov. Závidela som svojej neveste slobodu a cítila som sa dotknutá, že moje vlastné deti neboli tak milované svojou starou mamou.
Matkina ľahostajnosť sa neobmedzovala len na deti. Kritizovala môjho manžela počas našich finančných ťažkostí a odmietala pomôcť, zatiaľ čo môjho brata vždy finančne podporovala. Namiesto toho nám prišli na pomoc príbuzní z manželovej strany. Keď som sa o tom s matkou hádala, len to popierala a ospravedlňovala sa.
Tvrdila, že predtým nemala čas na svoje vnúčatá a teraz sú moji synovia “príliš starí” a majú iné záujmy ako jej milované vnučky. Prijímajúc túto situáciu som sa zamerala na kompenzáciu nedostatku náklonnosti druhej babičky tým, že som sa viac spoliehala na svojich svokrovcov, na svojho manžela.
Chápala som pocity svojich detí, pretože som sa ako dieťa cítila podobne zanedbávaná. Pýtam sa len sám seba: Existuje šanca napraviť túto situáciu v budúcnosti? Alebo je lepšie prijať matkino správanie raz a navždy?
