S manželkou sme dlho žili v prenajatom byte. Nechceli sme si kúpiť byt online, pretože bol drahší a trvalo by dlho, kým by sme ho splatili. Cez deň som pracoval na stavbe a večer som brigádoval v neďalekom obchode. Moja manželka bola tiež doma s dieťaťom, vyrábala šperky z korálikov na zákazku, šila a vyšívala.
Starala sa aj o domácnosť a dcéru. Žili sme skromne a nedovolili sme si nič navyše. A po ôsmich rokoch sme konečne našetrili potrebnú sumu a kúpili štvorizbový byt. Pomalými krokmi sme sa blížili k nášmu vytúženému snu. Zrekonštruovali sme náš byt a nasťahovali sme sa.Konečne som mohol v noci pokojne spať.
Nedávno nás prišiel navštíviť manželkin brat s rodinou. Vždy žili v chudobe, v jednoizbovom byte a majú štyri deti. Dávame im všetky malé po našej dcére, minulý rok sme pomohli ich synovi chodiť do školy a často im pomáhame s jedlom a peniazmi. Po niekoľkých dňoch pobytu u nás povedal, že by sme sa nemali nasťahovať do ich jednoizbového bytu, pretože máme jedno dieťa.
Mali by sme im dať náš štvorizbový byt. Oni majú veľkú rodinu a my malú. Najprv som si myslel, že si robí žarty, ale nie, myslel to vážne.Najprv som ich nechcel uraziť, hovoril som pokojne, vysvetľoval som im, že je to náš byt, ako ťažko sme naň šetrili. V dôsledku toho bolo kultúrne nemožné im to všetko vysvetliť.
Po niekoľkých pokusoch som jednoducho ukázal na dvere. Nadávali a nadávali mi a ja som ich takmer vystrčil z dverí. Odišli od nás nahnevaní a úbohé deti nechápali, prečo všetci kričia a hádajú sa. Tak sme ich vyhodili z nášho domu.
S manželkou sme sa rozhodli, že s takýmito nevhodnými príbuznými už nebudeme komunikovať. Namiesto toho, aby nám blahoželali a tešili sa z nás, zorganizovali v našom dome trh. Byt sme si kúpili z poctivo zarobených peňazí, na všetkom sme ušetrili, takže nikomu nič nedlhujeme.
