Marinu sprevádzal jej manžel a syn. Jej dcéra bola v škole. Nemohla vynechať vyučovanie, keďže chodila do jedenástej triedy a pripravovala sa na skúšky. “S bratom som už hovorila. Stretneme sa s ním na stanici. Nezmizni, dobre? Buď v kontakte,” rozčuľoval sa muž vedľa Mariny.
“Som len šesť hodín cesty, neboj sa. “Zvládneš to dva dni bezo mňa, však?” spýtala sa Marina. “Samozrejme, mami, neboj sa. Všetko bude v poriadku,” syn objal matku. Muži vystúpili z vlaku a ten sa čoskoro dal do pohybu. Marina sa s hrdosťou pozrela na svojich obhajcov. Aké šťastie mala ona a jej rodina…
Marininými susedmi v kupé boli dvaja študenti, potom sa k nim pridal zachmúrený muž, ktorý sa s nikým nebavil, len z času na čas prikázal uvoľniť svoje miesto. Na jednej zastávke študenti vystúpili a ukázalo sa, že Marina s manželom zostali v kupé sami. Marina položila na stôl domácu klobásu, chlieb a svoju zeleninu.
“Poslúž si, Anton,” povedala zrazu.- Marina?” Muž ju spoznal a zamrzol v prekvapení a úžase. Pred mnohými rokmi sa mestský chlapec s rodinou presťahoval do dediny, kde Marina žila a kam sa teraz chystala. Boli veľmi bohatí. Chlapec sa od miestnych odlišoval oblečením aj správaním, preto sa doňho zamilovali všetky dievčatá v dedine, ale on si vybral Marínu, skromné a nenápadné dievča.
Čoskoro spolu začali chodiť a na svoje narodeniny Anton oznámil, že sa s Marinou vezmú. Antonov otec mal však so svojou budúcou nevestou úplne iné plány a dedinská pospolitosť do nich nepatrila. Jeho otec rozšíril klebety, že Marina chodí s dvoma chlapmi naraz. Anton si vzal žiadosť z matriky a zmizol z Marininho života.
A dievča sa práve vydalo za iného chlapa, ktorý ju už dlho miloval, ale nevidel u nej šancu. “Ako sa ti darí v živote?” spýtal sa Anton a vzal si sendvič, ktorý mu Marina ponúkla. – “Máme vlastnú výrobu, farmu, to všetko, čo ješ, je naše,” povedala Marina spokojne, “s Pašom máme syna v siedmej triede, dcéru v jedenástej…”
Antonov výraz sa už vtedy veľmi zmenil, “a vidím, že vám sa nedarí… Môj otec skrachoval, aj svokor je na tom zle…” Anton sa zdráhal. Máte deti?” spýtala sa Marina. “Dcéru. Lenže ona a jej matka sú zvyknuté na bohatý život a ja im ho teraz nemôžem zabezpečiť… každý deň sa hráme na mačku a myš.
Keby som si ťa vzal… ty by si bola mojím osudom,” Anton sa pozrel z okna. “Nie, môj drahý, keby som si ťa vzala, tvoj osud by bol môj,” povedala Marina sarkasticky a keď si všimla, že Anton prestal jesť, dodala: “Jedz, jedz. Na vlakovej stanici, kde ju čakal šofér, sa Marina zamyslela: Prečo si my dievčatá vyberáme “zlých chlapcov” s úspešnými tvárami namiesto toho, aby sme milovali tvrdých robotníkov?
