Malá Nasťa stála na chodbe, ticho plakala a jej rodičia sa hádali. – “Na čo sa to pozeráš? Nevidíš, že dospelí sú zaneprázdnení, choď niekam,” zakričal otec a vystrčil dcéru von. Na dvore sa s Nastiou rozprávalo dievča menom Táňa. Bola o niečo staršia, už chodila do tretej triedy.
-Tvoji rodičia sa rozvádzajú, to hovorili staré dámy pri vchode. -Čo to znamená? Nič. Budeš bývať s mamou a otec ťa bude cez víkendy vyzdvihovať a dávať ti čokoládu. Nasťa tomu veľmi neverila, pretože jej otec mohol na svoju dcéru kričať. – “Je to len blázon z mladosti, blázon od prírody,” hovorieval často o Nastii jej otec.
Dievča nechápalo, čo to znamená. S istotou však vedela, že poznámka znamená niečo zlé.Tanya povedala, že z diktátu dostala štvorku, pretože sa prešmykla, a rodičia jej za to vynadali. Jej otec si však z nejakého dôvodu myslel, že Nasťa je hlupaňa, a dievča to nedokázalo pochopiť.
Čas plynul a rodičia sa rozviedli. Mama dlho plakala a dievča nechápalo prečo. Veď jej otec už nebol nablízku, takže ju nikto neobjal. Keď sa Nasťa stala študentkou, otec sa opäť objavil v jej živote. Bol vážne chorý a potreboval pomoc. Nasťa bola jediná osoba, na ktorú sa mohol obrátiť.
Hoci s dcérou nekomunikoval, na slávnostnú promóciu prišiel až po škole a to bolo všetko. Nasťa sa však okamžite rozhodla pomôcť. Zostala po jeho boku a pomáhala sestričkám. Nahlas čítala správy, aby rozptýlila otca. Povedal mi, že po rozvode s jej matkou sa znovu oženil. Ale ani druhá manželka mu nevyšla, nemali deti a rozviedli sa.
V noci otec zavolal Nasťu: -“Ďakujem ti, dcéra moja, za všetko. Aj za tie slová, ktoré som vyslovila v detstve… si to najlepšie, čo ma v živote stretlo. Ráno nám lekári oznámili, že Nastin otec zomrel. Mama a Nasťa stáli nad hrobom. Nasťa neprestajne plakala a jej mama s kamennou tvárou hľadela na náhrobok. – “Tak ako v láske nebolo šťastie, tak teraz nie je smútok,” povedala matka a odišla.
