Pred šiestimi rokmi sa moja matka vydala druhýkrát. S otcom sa rozviedla, keď som mal 17 rokov. On odišiel k svojej rodine na juh a moja matka zostala v tom istom byte. Ich rozvod ma neprekvapil, pretože som vždy videl, že sa k sebe nehodia. Môj otec je pokojný a jemný a mama je osobnosť, ktorú nie každý znesie v jej blízkosti.
Bol som už dospelý, takže som nemusel nič vysvetľovať. S matkou aj otcom som normálne komunikoval. Najčastejšie, samozrejme, s matkou, pretože bývame v tom istom meste. Ale už sme spolu nežili, len sme sa rozprávali. Najprv som býval na internáte na univerzite a na dvadsiate narodeniny mi otec dal kráľovský darček – kúpil mi jednoizbový byt.
Mama sa aktívne venovala svojmu osobnému životu a do môjho života už nezasahovala. To isté som urobil ja pre ňu. Zistil som, že sa dala dokopy s mužom, keď sa chystali zlegalizovať svoj vzťah. Bolo to rozhodnutie mojej mamy, ale mne sa ten chlap hneď nepáčil. Mamina povaha nie je dar, a tam je to ešte lepšie.
Ale moja matka bola zamrznutá a pozerala naňho, akoby bol niečo veľké.A nechajte ich, ak chcú. Mladomanželia žili na pozemku mojej matky. Jej nový manžel bol bezdomovec, bývalá manželka ho tiež pustila k sebe a po rozvode nikam neodišiel. Predtým, ako sa nasťahoval k mojej matke, si prenajímal izbu v ubytovni.
“Vieš si predstaviť, on zrekonštruoval starý byt, kúpil celú situáciu a ona sa k nemu takto správa!” povedala mi mama v slzách. Opäť som mlčala, hoci som presvedčená, že žena urobila správne, a definitívne som sa o tom presvedčila po nasledujúcej vete: “Je správne, že neplatí výživné. Ona aj tak všetko minie na seba.
Dieťaťu tiež povie niečo o svojom otcovi a on sa s ňou nechce ani rozprávať. Ak sa nemýlim, syn tam má už 15 rokov, takže nie je ľahké “povedať” to takému dieťaťu. Stačí, keď sa raz porozpráva s otcom, aby všetko pochopil. Ale túto myšlienku som si nechal pre seba. Nevidel som zmysel v tom, aby som matke niečo dokazoval.
Nie je pre mňa žiť s takýmto darom. Sám som sa oženil a mám syna. Moja mama prišla navštíviť svojho vnuka sama, pretože jej manžel “neznáša hluk a detský plač”. Vôbec ma to nerozrušilo a netúžila som s ním znova skrížiť cestu, ale musela by som. Teraz má môj syn päť rokov a občas chodíme na návštevu k mojej mame.
Niekedy musíme skrížiť cestu s jej manželom a ten nikdy nemlčal. Vždy povie niečo o výchove detí, hoci mu neprislúcha bučať do kravy, veď je otcom roka. Najčastejšie sme však prichádzali, keď bol v práci. Pracoval tri dni v kuse, na smene v nejakom zariadení. Keď nebol doma, nechávali sme ho dokonca cez noc u matky jeho vnučky.
Nedávno nás s manželom pozvali starí priatelia na svadbu. Podujatie sa konalo mimo mesta, takže bolo naplánované, že tam prenocujeme. Bolo by problematické vziať so sebou dieťa, bolo ešte príliš malé na to, aby bez problémov znášalo také dlhé cesty a podujatia. Požiadal som mamu, či by sa mohla na dva dni postarať o vnuka.
Overila si termíny, spýtala sa manžela, aký má program, a povedala, že to zvládne. Manžel odchádzal na jeden deň a kým by prišiel, mama by syna vzala k nám a počkala by nás tam. Všetko prebiehalo perfektne a my sme odchádzali s čistým svedomím. Rozhodli sme sa však, že nezostaneme na noc.
Atmosféra nebola príjemná. Rozhodli sme sa ísť domov, ale zabudol som varovať mamu. Keď sme prišli k nej domov, čakalo ma niečo neuveriteľné. Odomkli sme dvere kľúčom a zostali sme ohromení. Môj syn spal na postieľke na chodbe. Moja matka má trojizbový byt a dieťa nespalo na posteli, ale na starej postieľke na chodbe bez svetla, hoci som mamu prosila, aby bola pri ňom, lebo by sa mohol v noci zobudiť.
Moja matka s manželom pozerajú v kine film. Vchádzam s hlúpou otázkou na tvári. A viete čo? Ten pán mal na hlave takú korunu, že mi začal mať za zlé, že som prišiel k nemu domov bez ohlásenia. Jeho dom? Mal len pár deravých papúč a preliezajúci kabát a polovica bytu bola legálne moja.
Povedal som to a upozornil som ich, že ak dajú môjmu synovi postieľku na chodbe, urobím to isté a zajtra iniciujem výmenu bytov, aby som dostal svoj podiel. Odviedli sme chlapca: spal a nič necítil. Na druhý deň som sa rozprával s matkou a ona spievala ako slávik. Povedala, že nemali v úmysle dať dieťa spať na chodbu. Len sa tam hralo na postieľke a zaspalo.
Áno! Zaspal v pyžame na vankúši a prestieradle, ktoré som priniesla; hneď som tomu uverila. Manželovi je táto situácia tiež nepríjemná, ale prosí ma, aby som sa nerozčuľovala a neničila ľuďom život, lebo oni to asi pochopia. Ja sa však nechcem upokojiť. Vezmem si, čo je moje, a nechám ich žiť, ako sa im zachce. To je pozdrav, to je odpoveď. Mýlim sa?
