Celý život som pracoval: nikdy som nevynechal jedinú príležitosť zarobiť si kopejku navyše. Najťažšie bolo, keď si ľudia doma piekli chlieb, aby ušetrili posledných pár grošov. Napriek tomu som pre svoju rodinu nič neobetoval: každý rok som ich bral na dovolenku a dával im drahé darčeky.
Skrátka, bol som ochotný urobiť čokoľvek, aby boli moje deti šťastné. Mám dve dcéry a doprial som im šťastné detstvo. Vždy mali tie najlepšie hračky, najlepšie oblečenie, najlepšie vzdelanie. Okrem toho som sa staral o svojich rodičov a svokru.Všetko urobila včas, každému pomohla, nikdy neodmietla žiadosť o požičanie peňazí.
Mali sme trojčlennú rodinu a všetko bolo vždy v poriadku. Čo sa týka môjho manžela, ten sa snažil držať krok. Keď dcéry vyrástli a vydali sa, dali sme im s manželom po jednom byte. Teraz majú deti a žijú šťastne. Bohužiaľ, môj manžel nedávno opustil tento svet. A mne už jednoducho nezostali sily na nič: žijem len z dôchodku, nemám žiadne úspory…
Pred mesiacom mi prišli účty za komunálne služby. Keď som sa pozrel na sumu, uvedomil som si, že je pre mňa nedostupná. Preto som musel požiadať svoje dcéry o pomoc – prvýkrát v živote. A ony odmietli!
Na druhý deň ráno prišli a povedali, že našli východisko zo situácie: ponúkli mi, aby som porodila tri deti, kúpila jednoizbový byt a nejako z týchto peňazí žila. Samozrejme, bola som veľmi rozrušená, pretože som sa celú mladosť starala o to, aby moja rodina nemala z čoho žiť.
Je pre mňa veľmi ťažké vzdať sa svojho bytu: je to spomienka, žili sme tu s manželom celý život, všetky naše šťastné spomienky sú spojené s týmito múrmi. Čo mám teraz robiť? S najväčšou pravdepodobnosťou nemá zmysel spoliehať sa na moje dcéry. Asi budem musieť žiť len zo svojich spomienok.
