Odkedy si pamätám, vždy som chcela mať sestru. Bola by mojou najlepšou priateľkou, niekým, s kým by som sa mohla rozprávať a klebetiť. Keď som bola študentka, zistila som, že mám nevlastnú sestru z otcovej strany. Ale otec o nej nechcel hovoriť… Bola som už vydatá, žila som oddelene, mala som dve deti, keď sa ma jedného dňa gynekologička, ktorú som navštívila, spýtala:
„Máte príbuznú menom Kateryna? Lenže vaše priezvisko je také vzácne. A my sme s Katjou študovali na tej istej univerzite.Tak som sa dozvedela, že moja sestra je lekárka a o jej štúdiu na lekárskej fakulte. Onkológ mi nemohol dať jej telefónne číslo ani žiadne iné informácie.
Nevedela to. Ale je tu internet a sociálne siete. Odhodlane som začala sestru hľadať. Začala som hľadať absolventov lekárskej fakulty. Narazila som na kamarátku, ktorá študovala v rovnakých ročníkoch ako Katia. Povedala jej všetko, čo vedela. Nechala jej svoje telefónne číslo a poprosila ju, aby ho sestre odovzdala.
Dlho som čakala na Katiin telefonát, ale nikdy neprišiel. Jedného dňa mi zavolali z neznámeho čísla. „Haló, hovorím s Chrystynou?“ spýtala sa žena. Áno, to som ja. Kto je to?“ bola som prekvapená.- Ja som Katarína. Dala si svoje telefónne číslo mojej spolužiačke a požiadala ju, aby mi zavolala…
V ten istý deň sme sa s Katiou stretli. Hneď som ju pozvala k sebe domov, ale ona trvala na tom, aby sme sa stretli osamote a pokojne sa porozprávali. V kaviarni sme sa zdržali štyri hodiny. Nemohli sme prestať rozprávať. K rozumu nás priviedol až telefonát môjho manžela, ktorý sa zaujímal, kam som odišla.
S Káťou sme sa dohodli, že na druhý deň prídu k nám s manželom a deťmi… Tak som dostala staršiu sestru, s ktorou sme veľmi priateľské. Sme kamarátky s rodinami. Často spolu trávime čas vonku. Káťa je moja supersestra. Veľmi si želám, aby som ju poznala skôr.
