Cestu k rodičom som si naplánoval vopred, takže som si vopred kúpil lístok na vlak. Do horného vozňa. Aby ma nikto nerušil a ja som mohol spať. Ale nebolo to tak. V kupé so mnou bola žena s dieťaťom. Dieťa, ktoré malo asi šesť rokov, okamžite vyvinulo šialenú aktivitu.
Ani na minútu neprestalo rozprávať, ak nerozprávalo, tak sa pýtalo, ak sa nepýtalo, tak spievalo. Okrem toho pobehovalo ako veverička v kolese. V kupé mu bolo tesno a matka s ním nechcela chodiť po vagóne. Samozrejme, že dieťa nenechala ísť samé.Jeho matka mu nikdy nepovedala “nie”, nikdy ho neodtiahla.
Bolo by v poriadku, keby sa tam dole zabával. Ale on mi vyliezol na poličku, pýtal sa ma a rozprával sa so mnou. O spánku nemohlo byť ani reči. Chlapec si robil, čo chcel. Matka ho nepustila z kupé. Podarilo sa im upokojiť tohto energizátora a uložili ho do postele až o jednej v noci.
Zobudil som sa neskôr ako oni. Počkal som, kým sa matka so synom oblečú a naraňajkujú, a potom som zišiel dolu. Vlak mal ohlásené zastavenie na tridsať minút a ja som sa chcel prejsť po nástupišti. Snažil som sa obuť si bežecké topánky a počul som, ako niečo špliecha.
Pozrel som sa a boli to instantné rezance. Nezáležalo na tom, z koho rúk pochádzali. “Zaujímalo by ma, ako to tak rýchlo zjedol,” zasmiala sa mama. “A čo budeme robiť?” spýtala som sa jej. “Len to vylejeme a hotovo. “Keď zaschne, nasadíš si ho,” odpovedala pokojne. “Je to dieťa, len sa hrá.
Má na to právo. A ani jedno “prepáč”. Akoby to tak malo byť. Vyliala som rezance. Ale keď som odchádzal z oddelenia, vzal som jej topánky so sebou. A hodil som ich do odpadkového koša na nástupišti. Aj ja som dieťa svojich rodičov. Mám právo byť neposlušný.
