– A čo si to za matku, Káťa, keď mi nechávaš svojho syna? Nechápem, ako ťa mohlo niečo také napadnúť… Chápeš, že to nie je rastlina ani zviera… Chceš, aby som tvojho syna vzala k sebe.” – Mišo, všetko chápem, ale pochop, že sa nemám na koho obrátiť. Kateryna sa snažila utrieť si slzy, aby to čašníci a ostatní stravníci nevideli.”
Keď som prvýkrát uvidela Kiriusha, malého, vráskavého, ale tak anjelsky čistého a krásneho, všetky myšlienky na odmietnutie som úplne zabudla. Nechcela som ani pomyslieť na to, že by som mala svojho syna odovzdať do sirotinca. Nezaslúžil si to… nikto si to nezaslúži.
Môj otec nám finančne pomáhal.Nedávno zomrel, ale stále sme mali nejaké úspory. Kirillov vlastný otec ani nevie, že existuje… a ani nemusí. Si môj jediný člen rodiny, nikoho iného nemám. Nemôžeš nás opustiť, pretože choroba sa každým dňom zhoršuje a odpočet nie je každodenný, ale hodinový.
Musím mať istotu, že môj syn neskončí v sirotinci. Mychajlo niekoľko sekúnd mlčky hľadel na svojho priateľa z detstva: “Kedy si sa o tom dozvedel?” – Pred tromi rokmi. Kirill ešte nebol na svete… Vlastne preto som pôvodne uvažoval, že ho odovzdám do detského domova…
– Káťa, vieš, že človek nerobí takéto rozhodnutia sám. Musím to prediskutovať so svojou ženou… – Si ten najmilší človek, akého poznám, Mišo. Nedovoľ, aby tvoj syn skončil v sirotinci. Mám kamarátku, ktorá pracuje na úradoch. Môže nám pomôcť vybaviť všetky papiere rýchlo a bez rozruchu.
Len neopúšťajte Kiriushu… prosím. O deň neskôr prišiel Michail navštíviť Katju. V jej dome akoby sa zastavil čas. Akoby aj steny čakali na Mišinu odpoveď. “Sama som zo sirotinca. Viem, aký je tam život, poznám ten pocit zbytočnosti, ten pocit samoty vo veku, keď ani neviete, čo slovo samota znamená.
Káťa, buď si istá, že nedovolím, aby sa tak cítil tvoj syn. Kirjušu si vezmeme k sebe a on nikdy nepozná rozdiel medzi sebou a našou dcérou. Dávam vám svoje slovo. Onedlho prišiel Miško s manželkou po svojho nového syna. Netreba opisovať scénu, ako Káťa balila synove malé kufre do kufra.
Kateryna zomrela vo veku 24 rokov. Odchádzala s pokojnou dušou, pretože Michaila poznala od detstva, ale nevedela si ani predstaviť, že by bol z detského domova. Michail bol pre Káťu vždy starším bratom vo všetkých etapách jej života a na svete nemala nikoho iného okrem otca.
