Moja dcéra sa vždy vyznačovala výrazným sebectvom a ľahostajnosťou voči mne. Svetlana nikdy nepočúvala moje rady ani nebrala do úvahy môj názor, ale nedávno jej drzosť a netaktnosť dosiahli vrchol. Svetlana a jej manžel začali po svadbe žiť so mnou.
Všetci traja sme bývali v trojizbovom byte, ktorý som zdedila po manželovi. Jedného dňa moja dcéra prišla so skvelým nápadom: “Mami,” povedala, “Alexej a ja sa chystáme presťahovať do iného mesta za prácou a budeme si tam musieť kúpiť byt.” “Aj v Amerike, čo je mi do toho?
– Chceme tento byt predať a za získané peniaze si kúpiť dom v inom meste. Z dcériných slov mi vypadli oči… ako by som ho mohla predať? Nechcel som dať na trh ani centimeter svojho domu.” – Kde navrhujete, aby som potom žil? S tebou v inom meste alebo tak?”
– Nie, samozrejme, nemôžeme si to dovoliť. V domove dôchodcov. Nájdem ti dobrý. Uvidíš, nebudeš sa nudiť.” – Nebudem sa nudiť, pretože z tohto domu sa neodsťahujem.
Toto je môj kút, budem tu žiť celý život. Ak sa ti to nepáči, môžeš odísť, nikto ťa tu nedrží. Videla som, ako sa môj zať pri mojich slovách začal červenať od zlosti. Ale neustúpil som. Krátko po tomto incidente som zašiel k notárovi a spísal závet, podľa ktorého mal byť môj dom po mne prevedený na dedinskú radu.
Keď sa to dozvedeli moja dcéra a zať, zbalili si veci, nazvali ma bláznom a odišli. Ale ja som bola šťastná… Takýchto príbuzných nepotrebujem ani za nič.
