Z ohňa, ktorý okamžite zachvátil šatňu stavbárov, zachránil Dimu jeho predák Jurij Vladimirovič, ktorý ho vyviedol von. O mesiac neskôr, keď ho previezli z jednotky intenzívnej starostlivosti na všeobecné oddelenie, ho prišiel predák navštíviť. “Chcem vidieť človeka, ktorého môj otec zachránil,” vysvetlila.
“S najväčšou pravdepodobnosťou zostane Dmytro pripútaný na invalidný vozík,” povedal lekár.- V každom prípade sa bude musieť dlho zotavovať. A prosím, pokúste sa skryť svoju reakciu na jeho vzhľad. Dima sa nevysmial, nezaváhal, len si strčil cukrík do úst a rozžiaril sa úsmevom.
“Ďakujem vám, Vladimirovič, že ste ma zachránili,” povedal na rozlúčku. “Ocko, zajtra ho idem navštíviť aj ja,” povedala Anna, keď došli ku vchodu. Je zo sirotinca. Nemá žiadnu rodinu. Ale pozrite sa, príliš sa nevzrušujte a nerobte mu nádeje. Nechceš mu predsa spôsobiť ďalšiu bolesť.”
– Budem si držať odstup, – sľúbila dcéra… Rok chodila Anna za Dimom takmer každý deň. Pravidelne informovala otca o stave svojho zverenca. Jurij tiež často navštevoval Dimu. “Čo robíš s týmto postihnutým človekom?” – rozhorčovala sa jeho matka a priatelia.
Celý život mu budeš vynášať hrnce! Anna však ich slová nepočula. Už dávno sa zamilovala do Dimu a len s ním sa cítila šťastná. Rozhovory s ním trvali celé hodiny, ale aj tak sa im čas krátil. Dievča verilo, že sa jej milý opäť postaví na nohy. Koncom roka sa Dimov stav začal zo dňa na deň zlepšovať.
Anna kričala od radosti, keď sa Dima postavil na nohy. Napriek všetkým zlým jazykom a napriek pochmúrnym predpovediam lekárov. O šesť mesiacov neskôr sa títo dvaja vzali. Šťastný Jurij sledoval, ako Dima, stojac na vlastných nohách, navlieka prsteň svojej Anne na prst.
