Pred rokom sme si s manželkou splnili náš dávny sen: kúpili sme si dom v blízkosti nášho mesta s malým ovocným sadom. Snívali sme o tom už dlho. Nie je skvelé, že deti môžu behať na čerstvom vzduchu a my budeme mať na stole vždy produkty z našej záhrady?
Toto všetko malo len jednu nevýhodu: po kúpe domu sme museli vstávať skôr do práce, ale nevadilo nám to, pretože to stálo za to a kúpu sme ani na chvíľu neoľutovali. Krátko po tom, ako sme sa do domu oficiálne nasťahovali, nám na dvere zaklopal sused, milý starý pán, a v ruke držal vynikajúci čerešňový koláč.
– Tvoja žena je výborná kuchárka,” snažil som sa pochváliť starého otca, ale bola to trápna situácia. “Už sedem rokov nie je so mnou…” starý otec sklopil zrak, “ale to je v poriadku, nevedel si o tom, nemal by si sa cítiť trápne. Zostali sme až do večera.
Starý otec nám povedal, že mal troch synov a päť vnúčat, ale všetci boli zaneprázdnení vlastnými záležitosťami v meste a na starého otca si takmer nikdy nespomenuli. Starý otec sa stal častým návštevníkom nášho domu a my jeho. Boli sme šťastní, že máme takého skvelého suseda, ako bol on.
Môj dedko prezradil manželke tajomstvo svojho najchutnejšieho koláča, ja som mu doma pomáhal s mužskými prácami a manželka nám varila a pomáhala mu v domácnosti. Jedného dňa manželka prekvapene zistila, že o týždeň bude mať môj dedko narodeniny.
Kúpili sme mu peknú cukrársku súpravu, aby sa okrem iného mohol zdokonaliť v návrhoch tort. V deň “X” starý otec navaril veľa dobrôt, ľahko vyzdobil stôl, pozval nás k sebe a my traja sme sedeli pri stole a čakali na jeho rodinu. Starý pán sa tešil ako dieťa a predstavoval si chvíľu, keď mu na dvere zaklopú jeho deti a vnúčatá.
Sedeli sme asi hodinu alebo dve, ale hostia neprišli. S manželkou sme starého pána zabávali, ako sa len dalo. Takmer sa nám to podarilo: z času na čas sa usmial, ale k dverám nás odprevadil so slzami v očiach a úprimným poďakovaním. V živote som nevidel takého smutného, ale zároveň takého dobrosrdečného človeka.
