Ukázalo sa, že pôrod bol veľmi ťažký, dcéra bola dva mesiace v nemocnici, potom sa termín predĺžil o ďalšie dva mesiace. Keď ju prepustili, absolvovala šesťmesačnú rehabilitáciu. Nesmela ani sama kŕmiť dieťa, nemohla dvíhať činky, dokonca jej manžel umýval hlavu, pretože to sama nedokázala, mohla stratiť vedomie.
Keď mala vnučka rok, až vtedy sa dcéra konečne spamätala. A celý ten čas žila moja vnučka so mnou. S manželom sme už vychovali štyri deti, takže nie sme prví, ktorí sa starajú o dieťa.Ale môj vek nie je rovnaký. Tlak mi skáče a manžel je neustále v práci. Takže tentoraz to bolo ťažšie.
Čo sa týka mojej dohadzovačky, tá nám vôbec nepomohla. Počas roka, čo u nás žila moja vnučka, ju prišla navštíviť päťkrát vrátane prázdnin. Vôbec sa nezaujímala o vnučkin život, behala po schôdzkach. Tri roky po prvom pôrode jej dcéra oznámila, že je opäť tehotná.
Nechce sa dieťaťa zbaviť, ale existuje riziko, že sa všetko zopakuje ako pri prvom pôrode. Zvolala som rodinnú radu. Začali sme diskutovať o tom, čo budeme robiť, ak bude moja dcéra opäť hospitalizovaná. Nebudem sa môcť starať o dve deti naraz. Kým bude dcéra v nemocnici, a dokonca aj potom, môžem si vziať prvú vnučku.
Ale čo druhé dieťa, pretože môj zať pracuje a môj manžel tiež. Dohadzovačka mi hneď uviedla 1000 dôvodov, prečo by som k nej dieťa nemala brať… po dome jej behajú mačky, má drahý nábytok, sklenené stoly a každý týždeň má rande… Nechápem, ako môžete byť takí ľahostajní k vlastnej vnučke.
Už teraz mám problémy s krvným tlakom, niekedy sa bojím byť sama s prvou vnučkou, lebo by som mohla ochorieť… A tu je dohadzovačka, ktorá je odo mňa o osem rokov mladšia, behá a trepe sa ako motýľ, nedokáže sa postarať o dieťa. Budem musieť dať vnučku na chvíľu do detského domova…
