Neviem prečo, ale v pôrodnici nám všetkým hovorili “ženy”. Aj keď sme boli veľmi mladé. Dvanásť z nás, všetci sme sa chystali priviesť na svet nový život. Svetlana sa od nás ostatných odlišovala – mala veľké brucho a nebola veľmi krásna žena. Samozrejme, žiadnu z nás nemožno nazvať krásnou, ale Svetlana bola zvláštny prípad: bola veľmi tučná, tvár mala celú opuchnutú…
Keďže naše oddelenie bolo na prvom poschodí, komunikovali sme s mužmi. A každý deň sme mysleli na to, či dnes príde náš manžel.Pre manželov to bolo ťažké: mnohí z nich pracovali od rána do večera, niektorí boli z iného mesta.
Mnohé rodiace ženy v noci plakali, ak cez deň nevideli otca svojho nenarodeného dieťaťa, ale nakoniec všetci pochopili, že túto ťažkú chvíľu jednoducho musia vydržať. Svitlanu navštívil malý chlapec, ryšavý a s čiapkou na hlave. Mal krivé nohy, skrátka, ani on nebol pekný. Ale chodil každý deň a nosil hliníkovú panvicu zabalenú v deke!
Každý deň! V hrnci boli vždy zemiaky, chutné a horúce. Niekedy Sveta pohostila aj mňa, pretože môj manžel neprichádzal domov každý deň. Sveta a ten ryšavý chlapík sa takmer nikdy nerozprávali. Bolo zrejmé, že ten chlap má za sebou dlhú dvojhodinovú cestu.
A tak sme boli všetci bezpečne prepustení. Svetlu som stretla po pätnástich rokoch na ulici, keď bola opäť tehotná. Ukázalo sa, že čaká štvrté dieťa. A zlepšila sa: je rovnako tučná, ale veľmi krásna. A deti sú roztomilé. V istom okamihu sa k nám priblížilo drahé zahraničné auto.
Vystúpil z neho ten istý ryšavý chlapík, zdvorilo ma pozdravil, naložil manželku s deťmi do auta a odišli. A vtedy som si uvedomil, že milujúci muž by mal byť ako tá hliníková panvica v deke: nezáleží na tom, aký má obal. Dôležité je to, čo je vnútri.
