Mala som kamarátku, ktorá sa volala Ksenia. Priatelili sme sa od detstva. Bola zaujímavá a zábavná. Mala však jednu nevýhodu. Ksenia počula len samu seba. V mladom veku to nebol veľký problém. Áno, musel som trikrát zopakovať tú istú vec, kým počúvala moje slová.
Vtedy som túto jej vlastnosť nebral vážne. Myslel som si, že bude potrebné niekoľkokrát zopakovať to isté, kým si všimne, čo som povedal. Dokonalí ľudia neexistujú a ona bola v každom inom ohľade dobrou priateľkou.Ale práve táto jej povahová črta spôsobila, že sa náš vzťah rozpadol.
Vydala sa z ničoho nič, hneď po škole. Našťastie spermie neutiekli, ale poctivo sa vydali. Išiel som na univerzitu, vyštudoval som, našiel si prácu a pomaly robil kariéru. Ale naše priateľstvo sa nezastavilo. Kvôli rozdielnym záujmom sme s ňou boli v kontakte len zriedka, ale stále sme sa považovali za priateľov.
Koniec koncov, priateľstvo nezávisí od frekvencie kontaktu, však? Moja mama bola prekvapená naším priateľstvom. “O čom sa môžete rozprávať? Veď ona nemá žiadne iné záujmy okrem toho, že žuje ľudí. No moja mama mala v niečom pravdu. V čase, keď som sa oženil, mala Ksenia už tri deti: desať, osem a šesť rokov.
Samozrejme, že som Kseniu a jej manžela pozvala na svadbu. Zároveň som ju hneď varoval: “Neberte so sebou deti! Videla som, aký chaos spôsobili deti na svadbe mojej sesternice. Len ty a tvoj manžel! A keďže poznáme jej povahu, ktorá necháva svoje slová bez povšimnutia, zopakovala toto varovanie osemkrát (!).
A potom prišiel môj svadobný deň. Ksenia sa objavila s celou rodinou. “Varovala som ťa, aby si nebrala deti!” Zamračila som sa. “Kam ich mám dať?” “Nie sú môj problém! Vezmi ich von. Budem len rada, keď budeš s mojím manželom!” povedala som. Odišli. A už sa nevrátili. Ksenia mi neodpovedá na telefonáty. Je urazená. Akoby to bola moja chyba, že sa neobťažovala počúvať moje slová.
