Manželova dcéra z prvého manželstva žije s nami. Mužovi sa podarilo na súde dosiahnuť, aby s nami žila polovicu mesiaca. Teraz trávi polovicu mesiaca s nami a druhú polovicu so svojou matkou. Môj manžel svoju dcéru veľmi miluje, nepočuje v nej dušu, plní všetky jej vrtochy.
Mne to nevadí, naopak, vo všetkom ho podporujem. Mám s ňou tiež dobrý vzťah, je to dobré dievča. Zistila som, že čakám dieťa, a som veľmi šťastná, že moje dieťa má takého starostlivého otca. Veď mnohí otcovia sa po rozvode ani nechcú venovať svojim deťom. Všetko je u nás v poriadku, ak nie jedna vec.
Cestou z práce som opäť našla doma jeho odcudzenú manželku. Prvýkrát ma ignorovala, nepozdravila ani sa nerozlúčila. Druhýkrát si niečo zamrmlala pod nosom a hodinu sedela v našej kuchyni. Bola som nútená zostať vo svojej izbe a nemohla som ani uvariť večeru.
Je nepríjemné vidieť ju v mojom dome, najmä preto, že sa u mňa správa ako hostiteľka. Nikdy som sa s ňou nerozprávala, a keď si berie moju dcéru, môj manžel ju berie k nej. Spôsobila mu veľa bolesti, nie je to dobrý človek.Jej manžel sa s ňou tiež snaží nekomunikovať.
Rozprávala som sa o tom s manželom, vypočul si ma, pokrčil plecami, povedal, že situácia je naozaj nepríjemná, ale nikomu nič zakazovať nebude. Má dcéru na pol mesiaca, a ak sa s ňou naozaj chce porozprávať, môže ju vyzdvihnúť zo školy a ísť s ňou von. Nemusí zostať v našom dome, však?
Ja sama sa s ňou nechcem rozprávať a nie je správne, aby som sa o tom rozprávala aj s desaťročným dieťaťom. Nechcem dievčatku ublížiť a hrať úlohu zlej macochy. Ale je mi nepríjemná prítomnosť tejto ženy v mojom dome a vo svojom postavení to nemôžem nechať tak.
Opäť som sa rozprávala s manželom a on sa s ňou jednoducho nechce zapliesť. Čo mám robiť? Nemusím ju tolerovať vo svojom dome
