Z rodnej dediny som odišla už dávno, ale veľmi som sa tam nechcela vrátiť, pretože v dedine nebolo čo robiť, mala som tam síce kamarátku, ale nevedela som, ako sa jej tam teraz žije. Vždy sa mi zdalo, že mám len šťastie, že som sa mohla dostať z tej bažiny, žiť v meste a byť šťastná.
Vlastne, keď som prišla ku kamarátke, videla som, že aj moja kamarátka je šťastná, hoci jej život bol obyčajný a, povedala by som, aj ťažký. Prehodnotila som svoje názory na život a pomyslela som si, že už nebudem nikoho súdiť a z ničoho si robiť žarty.
Bola som sama doma, manžel bol v práci, nevedela som, čo mám robiť, chcela som ísť s manželom na nákupy, kúpiť nejaké drobnosti, ale manžel povedal, že sa zdrží v práci, a dodal, že by som na neho nemala čakať.Veľmi som sa nudila, a tak som sa rozhodla ísť do obchodu, ktorý sme mali hneď vedľa nášho domu.
V obchode som si pozrel kožuch, videl som, že si ho pozerá aj mladá žena, potom som si ho začal skúšať a pomyslel som si: “Do akej dediny patrí táto žena? Keď sa mladá žena vrátila, dozvedela som sa o svojej najlepšej kamarátke, ktorá žila v dedine, rozprávali sme sa a ja som si uvedomila, že som sa veľmi zmenila.
Pozvala som ju k sebe domov, aby som jej ukázala svoj dom a aby mi závidela. Keď som ju pozvala na kávu, s radosťou prijala, prišla, a keď vošla do domu, hneď povedala, že je všetko dobre zariadené a že mám šťastie, že mám manžela.
Začala som sa chváliť, ako sa mi darí, že neustále chodím do obchodov a kozmetických salónov… Moja priateľka povedala, že už nemôže zostať, lebo nechce nechať manžela hladného. Pozvala mňa, môjho manžela a dieťa, aby sme u nej prenocovali, a povedala, že to bude dobrá zámienka na návrat do mojej rodnej dediny.
Po presvedčení môjho manžela sme sa vybrali do domu mojej priateľky, vošla som do jej jednoduchého domu, videla som, ako sa teší z každej maličkosti vo svojom dome, a uvedomila som si, že na to, aby ste boli šťastní, nemusíte byť bohatí ani mať kaštiele. Bola som hrdá na nesprávne veci… Tento výlet vo mne veľa zmenil.
