Manžel mi pomohol vytiahnuť kočík a utekal do práce. So synom Maksymom sme sa išli prejsť do parku. Prekvapivo v parku nikto nebol, len dievča kráčajúce s ročným dieťaťom. Muselo práve začať chodiť, pretože sa často potácalo na zadku.
Z diaľky som obdivoval jeho pokusy vstať z asfaltu a predstavoval som si, ako by Maksymka v jeho veku robila rovnaké pokusy. Keď dievča prešlo okolo mňa, naše pohľady sa stretli. Zastavila sa vedľa mňa, pozorne sa na mňa pozrela a potom povedala: “Svetlana, ahoj.
Tak rada ťa vidím.Prekvapilo ma to, pretože som to dievča nepoznal. “Prepáčte, ale ja vás nepoznám,” povedal som v rozpakoch. Pred vyše rokom sme boli v tej istej nemocnici. Vtedy si mi zachránila život.” – Elena, drahá, ako si sa zmenila. Aké máš úžasné dieťa.
Chvíľu sme sa rozprávali, a keď odišla, spomenula som si na časy, keď som prvýkrát potratila. Uložili ma do izby k rodiacej žene a bola tam aj Olena. Tá odmietla kŕmiť vlastné dieťa, chcela ho dať do sirotinca. Vtedy som sa s ňou rozprával a dozvedel som sa, že nešťastnou náhodou otehotnela ešte pred dovŕšením 17 rokov.
Priateľ bol v buši a rodičia sa jej vyhrážali, že ju aj s dieťaťom vyhodia, ak ich prinesie domov. Keď rodičia prišli navštíviť dcéru do nataly, utekala som za sestrou a presvedčila ju, aby dieťa priniesla ukázať starým rodičom. Myslela som si, že keď ju uvidia, zlomí im to srdce, a tak sa aj stalo.
Starý otec vzal svojho vnuka na ruky a povedal: “Vyzerá presne ako ja! Vzali dieťa domov. Teraz už Olena stretla milého muža, ktorý sa jej dieťaťa ujal. Rodičia dievčaťa sa o svoju vnučku nestarajú. Otehotnela som tri mesiace po potrate.
Napokon som bola pripravená porodiť Oleninho syna, ak by sa ho vzdala. Som rád, že všetko dobre dopadlo pre nás oboch.
