Ľudia hovoria, že detstvo je najbezstarostnejšie obdobie života. Moje detstvo však zďaleka nebolo bezstarostné. Pamätám si len otcovu neustálu nespokojnosť a matkin unavený pohľad. Nebrali sa z lásky, jednoducho to tak vyšlo. Môj otec sníval o synovi, ale narodil som sa ja.
Preto ma hneď nemal rád. Až keď sa narodil môj brat, začal byť lojálnejší k mojej matke.Vydelával dobré peniaze, ale mame dával len peniaze na domácnosť. Aby mi mama mohla kúpiť novú bundu a topánky, musela otca prosiť niekoľko dní.
Veľmi nerád na mňa míňal peniaze. Potom moja matka odišla do práce a to bola jediná záležitosť, v ktorej moja matka neposlúchla môjho otca. Teraz, keď mám vlastnú rodinu a deti, chápem, aké to pre ňu bolo ťažké. Starala sa o dom a deti.
Otec jej nikdy s ničím nepomáhal, ale vyžadoval dokonalú čistotu a chutné jedlo. Pre mamu to bolo veľmi ťažké.Keď som vyrástol, začal som jej trochu pomáhať. Ale potom som išiel na vysokú školu a presťahoval sa do hlavného mesta.
Tam som stretla Igora a vzali sme sa. Potom moja matka vážne ochorela. Otec zakričal, že nebude žiť s invalidom a vyhodil ju z domu. Vzala som si matku k sebe, manželovi to nevadilo. Našťastie sa zotavila. Môj otec si našiel inú ženu.
Môj brat to tiež nezniesol a odsťahoval sa. Potom ho táto žena opustila a on prišiel presvedčiť moju matku, aby sa vrátila. Presviedčal som matku, ale ona ma nepočúvala. Teraz opäť žije s týmto tyranom. Ako ju mám presvedčiť, že si takéto zaobchádzanie nezaslúži?