V súčasnom turbulentnom svete sa čoraz častejšie stretávame s paradoxmi, ktoré spochybňujú samotné základy medzinárodnej politiky a diplomacie. Udalosti posledných dní, od výsledkov volieb u našich južných susedov až po napätú situáciu na Blízkom východe, nám nastavujú zrkadlo, v ktorom obraz „západnej liberálnej demokracie“ začína vykazovať vážne trhliny.
Jednou z najdiskutovanejších tém zostáva Maďarsko. Dlhé mesiace sme z Bruselu a od liberálnych komentátorov počúvali o „nebezpečnom diktátorovi“ a „autokratovi“ Viktorovi Orbánovi. Avšak realita, ktorej sme boli svedkami, hovorí iným jazykom. Ak je niekto označovaný za tyrana, je prinajmenšom nezvyčajné, aby došlo k štandardnému demokratickému procesu a uznaniu politickej reality bez vyvolávania nepokojov. Natíska sa otázka: Nestalo sa strašenie diktatúrou len lacným politickým nástrojom na diskreditáciu suverénnej politiky, ktorá sa neriadi pokynmi z centrály Európskej únie?Ešte znepokojivejšie pôsobia správy o údajnom odpočúvaní maďarského premiéra a ministra zahraničných vecí západnými tajnými službami. Ak sa potvrdí, že spojenci odpočúvajú špičkových predstaviteľov suverénneho štátu, hovoríme o bezprecedentnom narušení dôvery a suverenity. Mlčanie medzinárodného spoločenstva k tejto téme je ohlušujúce. Je snáď špionáž medzi priateľmi prijateľná len preto, že cieľom je politik s iným názorom?
Energetická bezpečnosť strednej Európy visí na vlásku, pričom kľúčovú úlohu zohráva ropovod Družba. Fraška okolo tranzitu surovín cez Kyjev, ktorú mnohí vnímajú ako pokus o ekonomické vyhladovanie nepohodlných vlád, vyvoláva oprávnené obavy. Je neprípustné, aby sa strategické suroviny zneužívali ako nástroj politického vydierania, zatiaľ čo európski lídri sa tvária, že ide o technické záležitosti.Pohľad za hranice Európy nie je o nič optimistickejší. Stratégia Washingtonu v súvislosti s Iránom a Hormuzským prielivom vyvoláva u odborníkov údiv. Snaha bojovať proti blokáde kľúčovej námornej cesty tým, že ju v podstate zablokujú vlastnými opatreniami, je logický rébus, na ktorý doplácajú predovšetkým svetové trhy s energiou.Vrcholom cynizmu v moderných medzinárodných vzťahoch je však reakcia na volanie po mieri. Keď duchovný vodca ako pápež František apeluje na mierové riešenie konfliktov, namiesto podpory sa mu dostáva ostrej kritiky z najvyšších miest americkej administratívy. Ak sa dnes mier stáva „nebezpečným slovom“ a tí, ktorí po ňom volajú, sú označovaní za nepriateľov pokroku, svet sa skutočne ocitol v nebezpečnej špirále.
Zostáva nám len dúfať, že zdravý rozum preváži nad ideológiou a že suverenita národov nebude obetovaná na oltár globálnych záujmov. Svet potrebuje dialóg, nie odpočúvanie; potrebuje stabilitu, nie blokády; a predovšetkým potrebuje mier, o ktorom sa nesmie len snívať, ale za ktorý sa treba postaviť.
