Volala som sa Lena. Mala som 22 rokov v roku 1943. Bola som klaviristka z dobrej rodiny vo Varšave, milovala som hudbu a hodvábne šaty. Keď však vlak zastavil v Birkenau, prestala som byť Lena – stala som sa len číslo v bahne, špinou a zimou pokrytá, čakajúc na rozsudok.
Rampa bola predsieňou pekla: žiarivé reflektory, psi, krik SS vojakov. Tisíce žien boli vyhodené z vagónov. Vôňa – sladká a mastná, ako spálené mäso – sa mi zarezávala do hrdla.
Držala som ruku svojej pätnásťročnej sestry Anny. „Nenechaj ma, Lenka,“ volala. „Nenechaj ma.“ Postupovali sme k mužovi, ktorý rozhodol o našej budúcnosti. Jeho uniforma bola nepoškvrnená, čižmy lesklé.
Jeden pohyb jeho malej gerte – a rozhodoval o život alebo smrť. Keď prišla moja “turnus”, pozrela som sa hore, ako reflex starého života. Officier sa zastavil, pozrel mi do tváre, usmial sa a povedal vetu, ktorú som si mala nosiť ako kliatbu navždy:
„Si príliš krásna na to, aby si zomrela.“
Ukázal smer nie do plynovej komory, nie k otrockej práci, ale na červenú tehlovú budovu ohradenú plotom. „Sonderbau,“ prikázal strážnikovi. Cítila som úľavu.
„Pracujeme,“ povedala som Anne.
„Len ty!“ zakričal strážnik a udrel jej pažou.
„Idem len s tebou,“ povedala som.
Officier gestom rozhodol: Anna ide doľava – k smrti.
Ja som šla doprava – k „záchrane“.
Block 24 – Dom radosti a hriechu
Vnútri nebolo ticho smrti. Bola tam teplá voda, mydlo, lacná polievka a vôňa parfumov. Privítala ma Magda, žena v civilnom odeve, ktorá vyzerala ako dozor–kapo bordelu. Vyzerala ma, ohmatávala moje ramená a povedala:
„Tu sa neumiera. Tu sa pracuje.“
„Kde som?“
„Nie je to nemocnica. Tu je dom radosti. Tu sa pracuje v ľahu.“
Chcela som ujsť. Hovorila som, že som muzikantka.
Dostala som ranu do tváre.
„Tu nejde o hudbu. Tu ide telesná cena.“
Dali mi modré hodvábne šaty, parfumovali ma, nalíčili mi pery.
Pozrela som sa do rozbitého zrkadla a nepoznala som samu seba.
Nie som Lena – som bábka.
Vnútri? Prázdna.
Bordel uprostred smrti
Ostatné ženy – „Pruhované“ – pracovali vonku v bahne, holohlavé, s prázdnymi očami. Keď ma uvideli v teplom odeve a rúžu, nepozreli na mňa s úľavou. Namiesto toho:
„H…..!“, kričali.
„Jedeš na našom chlebe?!“
Spľuli na okno.
Ja som sedela na posteli, jedla chlieb, ktorý mi dal bordel – a vedela som, že ten chlieb bol cena za život bez mojej sestry.
Nikto ťa neoslávi
Každú noc som musela slúžiť mužom – Kapo, väzni odsúdení na smrť, niekedy SS muži.
Bola som predmet, nie žena.
Ako som sa to naučila zvládať?
Únikom do mysle.
Predstavovala som si, že hrávam Chopinove nocetá pri svetlách Varšavskej opery.
Hudba mi zachraňovala rozum.
Narodenie nenávisti
Niekedy v zime som zistila, že som tehotná.
Nie je tu miesto pre dieťa – tu by znamenalo smrť.
Musela som sa ho zbaviť.
Nemala som pomoc… až kým mi Dr. Abraham, deportovaný chirurg, nepodával horké chemikálie, ktoré zabíjali plod.
Bol to najťažší čin môjho života – ale musela som urobiť, čo bolo potrebné.
Moje telo bolo moje väzenie aj bojisko.
Odvaha, nenávisť, pomsta
Potom prišiel muž z rampy – ten, ktorý ma vybral.
Nie s vínom, ale s puškou.
Vyhlásil, že všechno skončí.
Všetko sa zničí.
A mňa chce natrvalo zabiť.
Nepodarilo sa mu to.
V tichom, krvavom okamihu medzi chaosom, keď SS muž zavrel dvere bordelu, vytiahla som zasutú čepieľ, ktorú mi dal Dr. Abraham – skalpel.
Stála som pri ňom – 10 cm od jeho brucha – a bodla som ho do krku.
Jeho krv – čierna, divoká – sa rozprúdila ako hrom.
Padol.
Stála som tam nad jeho telom.
Neutekala som.
Hoci vedel, kto som – hoci ma považoval za svoj objekt – ja som bola tá, ktorá rozhodla.
Posledné svetlá pred pádom
SS vojaci ma zastrelili potom.
Neutekala som – postavila som sa im.
Kus môjho tela padol na studené dlaždice Blocku 24.
Moja duša sa však oddelila…
A v mysli som počula klavír.
Hudbu, ktorá nepatrila ničomu z tejto zem – len môjmu srdcu.
Epilóg – nesmierne ticho po vojne
Po vojne nikto nechcel počuť o “dieťati“ prežitia.
Nikto nechcel hovoriť o tých, ktorí žili – nie zomreli bojmi, ale prežili pornografiou a otroctvom.
Spoločnosť bola pripravená počúvať hrdinské bitky.
Nie hraný život ženy, ktorá prežila peklo“.
Block 24 už nestojí.
No ak tam dnes pôjdeš a zatvoríš oči,
neuslyšíš kriče –
ale možno vypočíš jednotón cis‑mol,
ako klavír, ktorý ešte stále znie.
