Motorkár sledoval, ako sa chlapec na vozíku kotúľa ku každej motorke na čerpacej stanici a zúfalo sa snaží upútať niečiu pozornosť. Všetci však stále odchádzali preč.
Zastavil som sa na benzín pred Riverside, keď som ho uvidel. Možno desaťročný, v nose mal kyslíkové hadičky, vychudnuté ruky zápasili s kolesami jeho stoličky.
Prišiel k motorkárovi, niečo mu povedal a potom sa pozeral, ako odchádza. Traja bikeri už odišli.
Chlapec vyzeral, akoby celé dni nespal. Pod očami mal tmavé kruhy. Na zápästí mal stále nemocničný náramok.
Jeho invalidný vozík mal lepiacu pásku, ktorá držala jednu opierku, a zdalo sa, že každé tlačenie mu odčerpáva zvyšky energie.
Keď sa dokotúľal k môjmu Harleyu a po tvári mu stekali slzy, takmer som urobil to isté, čo ostatní.
Plyn bol drahý. Času bolo málo. Musel som byť niekde inde. Ale niečo v jeho očiach ma prinútilo vypnúť motor.
“Prosím,” zašepkal hlasom, ktorý bolo cez ruch sotva počuť. “Môj starý otec zomiera. Vraj dnes v noci. Povedal, aby som našiel niekoho s motorkou. Niekoho, kto by to pochopil.”
V ruke držal pokrčený kus papiera s adresou načmáranou roztraseným písmom. Nebola to však adresa, pri ktorej mi stuhla krv v žilách. Boli to štyri slová napísané pod ňou a meno podpísané v dolnej časti “Divoký Bill”.
To meno som poznal. To meno poznal každý motorkár v troch štátoch.
Divoký Bill Morse bol legendou až do doby pred piatimi rokmi, keď náhle zmizol z jazdeckej komunity. Niektorí hovorili, že zomrel. Niektorí hovorili, že sa odsťahoval.
Ale pri pohľade na toho chlapca na vozíku, na tie nepoužiteľné nohy, na pocit viny, ktorý mu plával v očiach, som zrazu presne pochopil, čo sa stalo Divokému Billovi a prečo ten chlapec tak zúfalo hľadal…
Tomu chlapcovi nemohlo byť viac ako desať rokov. Možno jedenásť, ak by ste boli veľkorysí.
Jeho invalidný vozík už mal lepšie časy. Jednu opierku držala pohromade lepiaca páska. Kolesá vŕzgali pri každom zatlačení. Kyslíkové hadičky mu viedli z nosa do malej nádrže pripevnenej na chrbte. Ale boli to jeho oči, ktoré ma dostali. Zúfalé. Odhodlané. Dochádza mu čas.
“Volám sa Tyler,” povedal a jeho hlas sotva prevyšoval šepot. “Môj starý otec zomiera. Dnes v noci, povedali. Možno zajtra ráno, ak budeme mať šťastie.”
Úplne som si vybil motor. Zložil som si prilbu.
“Ja som Marcus,” povedal som. “Mám šesťdesiatosem rokov. Jazdím už štyridsaťtri rokov.”
Tylerovi sa mierne rozžiarili oči. “Starý otec má sedemdesiatpäť rokov. Kedysi jazdil na koni. Hovoril, že každý deň. Až kým…”
Chlapcov hlas sa odmlčal. Pozrel sa na svoje nepoužiteľné nohy.
“Dokedy, synu?”
“Až do nehody. Tej, ktorá mi to spôsobila.” Tyler sa dotkol jeho nôh. “Starý otec šoféroval. Pred piatimi rokmi. Odvtedy sa motorky nedotkol.”
Na parkovisko čerpacej stanice dopadalo neskoré popoludňajšie slnko. Prichádzali a odchádzali ďalší motorkári. Niekoľko z nich sa pozrelo naším smerom, zvedaví na starého motorkára, ktorý sa rozprával s dieťaťom na vozíku. Ale niečo mi hovorilo, že tento rozhovor sa mal uskutočniť.
“Ako sa volá tvoj starý otec?”
“William Morse. Keď jazdil na koni, všetci ho volali Divoký Bill.” Tylerovi sa podaril malý úsmev. “Mal Harley presne ako ty. Shovelhead z roku 1979. Všetko chrómované. Sám si ho trikrát prestavoval.”
Poznal som ten typ. Sakra, ja som bol ten typ. Stará škola. Keď motorky boli náboženstvom a cesta kostolom.
