Ľahký jesenný vetrík rozfúkal po chodníku žlté lístie a ľudia zabalení v kabátoch sa ponáhľali za svojimi povinnosťami. Vlada stála bokom od prúdu ľudí a pohľad upierala na starú cigánku sediacu na skladacom kresle pri vchode do podzemia. Tá žena sa zdala byť súčasťou mestskej krajiny rovnako ako túlavý pes alebo bilbord. Jej farebné sukne, veľké náušnice a prenikavé, priesvitné oči pôsobili hypnoticky.
Vlada sa zhlboka nadýchla, zovrela kabelku vo vrecku kabáta a odhodlane vykročila. Prelomila neviditeľnú vzdialenosť, ktorú si všetci inštinktívne udržiavali.
– Môžete hádať za mňa? – Jej hlas znel v hluku ulice nezvyčajne hlasno a jasne. – Nedám ti kus papiera, ale pozlátené pero. Skutočné.
Dav okolo neho na chvíľu zastal. Niekoľko okoloidúcich spomalilo kroky a niekto sa usmial a ukázal mu prstom na spánok. Cigánka, ktorú všetci volali teta Mária, pozrela na Vlada prekvapenými, takmer vystrašenými očami. Jej zvráskavené pery vytvorili zmätený úsmev.
– Som na nesprávnom mieste? – Vlada upierala pohľad na stareninu tvár: tmavá pleť, žilnaté viečka, ťažké strieborné prstene na tenkých prstoch.
Cigánka sa chrapľavo zasmiala a natiahla dlaň, očakávajúc peniaze. Vlada už siahala po bankovke, ale starenka ju prudko mávla preč.
– Aj, neponáhľaj sa so zlatom, dieťa. Daj mi najprv svoju ruku. Živú, nie zlatú. Poď, poď! A buď ticho, kým sa pozriem. Je na nej napísaná celá pravda života, len ju musíš vedieť čítať.
Jej prsty, chladné a drsné ako kôra starého stromu, sa zovreli okolo Vladinho zápästia. Zdalo sa, že pália pokožku. Teta Mária dlho hladila línie jej dlane, prezerala si každú čiaru, každú vidličku. Potom sa jej pohľad zdvihol k Vladovým očiam. Bol to ťažký, bezodný pohľad, v ktorom sa rozlievala múdrosť storočí a poznanie tisícov cudzích osudov. Vlada ho zniesla bez mihnutia oka a cítila, ako jej po chrbte behá husia koža.
– Keby som nečítal na tvojich dlaniach a v tvojich očiach všetko, čo sa ti stalo, nikdy by som tomu neuveril! – Napokon cigánka vydýchla a jej hlas sa stal tichším, dôverčivejším. – Zamotala si sa do siete, dieťa. Milostný trojuholník. Nie jednoduchý, nie detský. Je to ako vzor na starom koberci… jeden koniec sa natiahne, druhý sa zamotá. Si si istý svojím rozhodnutím? Tvoje srdce nie je z kameňa, narieka, plače?
– Som si stopercentne istá,” odpovedala Vlada pevne, hoci jej vnútro sa zvieralo. – Tak čo bude ďalej? Máš na to nejaký… rafinovaný recept?
Teta Maria významne klikla jazykom.
– Samozrejme, že je. Naši ľudia majú recept na všetko na svete. Ale na tento jeden špeciálny. Cigánsky recept. Zajtra prídeš ku mne, musím sa pripraviť. Musím nasušiť špeciálne bylinky, zapamätať si správne slová. Teraz choď. A premýšľaj. Spomeň si na všetko od začiatku. Aby si mi zajtra mohol povedať viac. Každý malý detail.
Vlada kráčala domov a v hlave jej búšilo ako v bubne: “Nenávidím. Milujem. Nenávidím. Milujem.” Táto kyvadlová poprava trvala už šesť mesiacov. Nenávidela Stanislava s rovnakou intenzitou, s akou ho kedysi zbožňovala. Tento vzťah nepripomínal milostný trojuholník, ale skutočné Bermudy, kde jej vôľa, sebaúcta a pokoj zmizli bez stopy.
Príčina tohto šialenstva spočívala v elegantnej reštaurácii, do ktorej sa vybrali po úspešnom podpise zmluvy medzi jej spoločnosťou a jeho holdingom. Bol vtipný, pekný, očarujúci. Zasypával ju komplimentmi a pozeral na ňu, akoby bola jedinou ženou na svete. O mesiac neskôr náhodný rozhovor so spoločným známym odhalil pravdu: Stanislav bol ženatý. Navyše mal povesť sukničkára.
Vlada, vychovaná na princípoch cti a dôstojnosti, vtedy urobila správnu vec: vymazala jeho číslo, prerušila všetky kontakty, zahodila šatku, ktorú jej dal. Urobila tomu koniec. Ale jej mozog, ten zákerný zradca, jej úslužne podstrčil cenené číslice jeho telefónu. Nezapamätala si ich naschvál, ale vryli sa jej do pamäti ako stigma. A ona, pohŕdajúc sama sebou, ich znova a znova vytáčala ako prvé. Jeho hlas v slúchadle znel ako droga, prinášal okamžitú úľavu a sľuboval šťastie, ale ráno zanechával len trpkú kocovinu hanby.
Stala sa tieňom seba samej. Bezsenné noci jej pod očami kreslili fialové tiene. Ruky sa jej triasli. V práci robila jednu chybu za druhou. Priatelia sa jej s ľútosťou v hlase pýtali, či je chorá. A sám Stanislav, keď sa s ňou stretol, čoraz častejšie s úškrnom nadhadzoval: “Niečo ti dnes nejde, Vlado. Dajte sa dokopy, ste moje silné dievča.”
Po rozhovore s cigánkou sa Vladina duša naplnila nádejou. Čoskoro sa to všetko skončí. Tento čarovný recept by zlomil prekliate okovy. Bolo by možné opäť dýchať a žiť, nie existovať.
Na druhý deň prišla Vlada opäť do metra. Keď ju teta Mária zbadala, potichu ju zavolala na tiché námestie, ďaleko od zvedavých očí a uší. Nadýchla sa, klesla na lavičku a z hĺbky svojich vrstvených sukní vytiahla malý zväzok zviazaný hrubou niťou.
– Tu. Základ. Za splnu mesiaca, bylinky a bobule nazbierané na opustenej križovatke siedmich ciest.” Jej hlas sa stal šepotom, plným tajomstva. – Budeš ich musieť uvariť v čistej vode. Keď uvidíš, že pena na odvare sčernie ako noc bez hviezd, prihoď do nej nejakú handrovú vec tohto človeka. Kravatu. Ponožku. Napríklad vreckovku. Tieto slová si prečítaj neskôr.” Cigánka podala Vladovi pokrčený, zažltnutý list papiera pokrytý čudnými znakmi a nezrozumiteľnými slovami. – Čítaj ho, až kým sa pena nezbieli ako prvý sneh. Potom si tú vec odložte. Vysuš ju vo vetre, aby vstrebala silu neba a vzduchu. Ale aby si dosiahol to, po čom tak zúrivo túžiš, musíš sa touto vecou dotknúť jeho holej kože. Rozumieš? Koža! A potom ju!
– Kto je “ona”? Jeho manželka? – Vlada skepticky zahučala. – Nie, to je nemožné! Ako si to predstavuješ?
– Musíme niečo vymyslieť,” stará žena mávla rukami a jej náramky zacinkali. – Najprv udrieš ty a potom ona udrie hneď za tebou. Dvojitý úder, dvojitá sila. Rozumieš mi? To je jediný spôsob, ako zlomiť jeho kúzlo.
Vlada prikývla a pocítila mierne chvenie v kolenách. Opatrne vložila zväzok bylín a zaklínadlo do tašky a chystala sa odísť.
– A peniaze, dieťa? – Hlas tety Márie sa opäť stal prenikavým a chamtivým. – Za cigánsky recept sa musí platiť! Zlato alebo striebro, ale zaplať!
Vlada bez námietky odpočítala niekoľko bankoviek. Cena za slobodu bola vždy vysoká.
Vlada takmer utekala domov a vo vrecku kabelky zvierala cenný balíček. Spomenula si: musí mať ešte jeho vreckovku. Bola drahá, hodvábna, s iniciálami, starostlivo vyžehlená niečou neznámou rukou. Pred mesiacom mu vykĺzla z vrecka a Vlada ju stále zabúdala vrátiť, buď z nádeje, alebo z hanby.
Zhlboka sa nadýchla a snažila sa zahnať spomienky. Nedávne náhodné stretnutie so Stanislavovou manželkou Oľgou všetko prevrátilo naruby, podkopalo jej zem pod nohami a prinútilo ju spochybniť realitu všetkého, čo sa dialo.
Toto stretnutie sa uskutočnilo v deň jej narodenín. Stanislav prišiel nečakane s obrovskou kyticou drahých ruží.
– Nemyslela som si, že sa zastavíš… Nedohodli sme sa.” Vlada bola šťastná, zvierala kvety na hrudi a v duši jej opäť prúdila naivná nádej. – Pôjdeme niekam? Do reštaurácie? Rýchlo sa zbalím!
– Nie!” odsekol a chladne si ju prezrel od hlavy po päty. – Nikam nepôjdeme. Pozri sa na seba. Jednoducho nemáš dosť mejkapu, aby si zakryla tie čierne oči. Ako vyzeráš? Kedysi si bývala krásna! Prečo si sa o seba prestala starať?
Jeho slová, ostré a presné ako čepeľ, ju rozrezali na kúsky. Rozplakala sa, detsky bezmocná a zatrpknutá. Stanislav ju ľahostajne potľapkal po pleci, hodil krátke “rest” a odišiel, zanechávajúc v byte ťažkú stopu drahého parfumu a poníženia.
O hodinu neskôr, keď sa snažila znovu nadobudnúť vedomie, vyšla do najbližšieho supermarketu, aby si kúpila sedatíva. Vtom na ňu zavolal jemný ženský hlas:
-Vlada? Dobrý deň!”
Pred ňou stála elegantná žena v štýlovom kabáte. Jej tvár sa jej zdala povedomá.
– Áno, dobrý deň,” odpovedala Vlada zmätene a horúčkovito premýšľala, odkiaľ ju pozná.
– Volám sa Oľga. Som Stanislavova manželka,” žena sa usmiala a v jej úsmeve nebolo ani štipka zloby či výčitky.
Vlada prepadla horúčka. Srdce sa jej zviezlo do päty.
– Uh-oh…” podarilo sa jej vytisnúť zo seba a kŕčovito prehltla hrču v hrdle.
– Neboj sa, prosím. Nebudem robiť scény.” Oľgin hlas bol pokojný a mäkký. – ‘Chcela som ťa len varovať. Nie si prvá. A, žiaľ, ani posledná na ceste môjho manžela. Skôr než bude neskoro, zachráň sa… Uteč od neho.
A potom sa vo Vladovi niečo zlomilo. Sebaľútosť vystriedal náhly hnev.
– Áno?” Hlas jej zosilnel a narovnala sa do plnej výšky. – A keďže vieš o všetkých jeho “dobrodružstvách”, prečo si stále s ním? Čo ťa tu drží? Peniaze? Zvyk? Láska?
Vlada pokrútila hlavou a zahnala posadnutosť. Stála v kuchyni a pozerala na smaltovaný hrniec, do ktorého naliala čistú filtrovanú vodu. Stanislavova vreckovka ležala neďaleko na stole ako usvedčujúci dôkaz.
“Nie! Na to by ste nemali myslieť! – prísne si prikázala. – “Musíme sa stretnúť. My traja. Cigánka dala tento recept z nejakého dôvodu. A Stanislav nesmie nič tušiť…”
Rozviazala zväzok a hodila suché, voňavé bylinky do vody. Syčali a vírili a voda rýchlo začala tmavnúť, hustnúť a kalieť. A teraz čierna, lesknúca sa ako decht, pena penila na hladine. Vlada, zadržiavajúc dych, hodila do vývaru hodvábnu vreckovku. Potopila sa a takmer okamžite sa čiernota začala odlievať, akoby ju látka vťahovala dovnútra. Pena zosvetlila, stala sa priezračnou a čistou.
– Cigánsky recept je pripravený! – Vlada zašepkala a pocítila príval zvláštnej, takmer mystickej sily. – Prosím, poď k stolu, Stanislav. Dnes ťa pohostím vynikajúcim kúzlom.
V tej chvíli jej zazvonil telefón. Na displeji svietilo jeho meno. Usmiala sa a priložila si slúchadlo k uchu.
– Ahoj, Stasik, ahoj, – zašepkala sladkým, ľúbezným hlasom.
– Počúvaj pozorne! – Jeho vrčanie ju omráčilo. – Na budúci mesiac sa koná firemný kongres s banketom. Vaša firma je pozvaná, ste na zozname. Budem tam aj ja. Samozrejme, so svojou ženou. Nechcem, aby si… nechcem, aby si sa čo i len pozrel mojím smerom! Nepribližuj sa ku mne! Nehovor na mňa! Nechcem tu žiadne škandály! Rozumieš mi?! Žiadne narážky, žiadne pohľady!
Vlada si dokonca odsunula slúchadlo od ucha. Na tvári jej však rozkvitol úsmev. Sám osud jej poskytoval dokonalú kulisu na pomstu.
– Rozumiem. Nemusíš kričať, – odpovedala ticho, takmer šepotom. – Všetko bude tak, ako si povieš.
Položil telefón. A Vlada sa pozrela na mokrú, tmavou mágiou nasiaknutú vreckovku.
– Tu sa stretávame, moja drahá. Cigánsky recept sa bude skúšať. A všetko zapadne na svoje miesto.
Luxusná banketová sála žiarila krištáľovými lustrami a zrkadlovými stenami. Vzduch bol zahustený zmesou vôní drahých parfumov, vynikajúceho jedla a šampanského. Dámy vo večerných róbach, muži vo frakoch, čašníci v bielych rukavičkách – všetko sa miešalo v znamenitom kaleidoskope spoločenskej udalosti.
Vlada stála v polotme pri stĺpe a v dlani zvierala zväzok s čarovnou šatkou. Srdce jej bilo rýchlo a prudko, no v duši mala ľadové odhodlanie.
Stanislav a Oľga vyzerali ako dokonalý pár: upravení, krásni, usmievaví. Nenútene sa rozprávali s hosťami a len Vlada, ktorá ich pozorne sledovala, si všimla, aký má Oľga napätý a neprirodzený úsmev, aké chladné sú jej oči. Napokon sa odsunuli nabok a sadli si k malému stolíku. Stanislav zdvihol pohár, niečo hovoril svojej žene a tvár mu žiarila samoľúbosťou.
To bol ten moment. Vlada vykĺzla zo svojho úkrytu. Prekrútila sa medzi hosťami ako tieň, objavila sa priamo pred ním a vrhla sa mu na ruku. Zlatisté šampanské mu postriekalo dokonale vyžehlenú košeľu a namastené vlasy.
– Je mi to tak ľúto! Aká som nešikovná! – vykríkla s predstieranou hrôzou a bez toho, aby strácala sekundu, vytiahla vreckovku a začala mu utierať hruď, golier, dotýkala sa holej kože na krku.
Stanislav zamrzol v úplnom úžase a pozrel na svoju ženu a Vladu. Tvár mal skrivenú hnevom a nepochopením.
– Dievča, aká neopatrnosť! Priamo pred jeho slávnostným prejavom! – Oľgin hlas znel prekvapivo pokojne. – Daj mi to, urobím to sama.
Doslova vytrhla Vladovi vreckovku z rúk a začala drhnúť škvrnu na manželovej košeli, pričom mu opatrne prechádzala po krku, lícach a ramenách. Keď skončila, usmiala sa ľadovým úsmevom. Vlada stál bez pohnutia a s úprimnou radosťou hľadel na Stanislava. Ten bezradne krútil hlavou, tušil, že niečo nie je v poriadku, ale nedokázal pochopiť, čo to je.
– Vlada, myslím, že je všetko jasné, však? – Oľga ako prvá prerušila pauzu.
– Áno, Oľga, všetko je úplne v poriadku,” prikývla Vlada. – Stanislav môže ísť na javisko. Už naňho čakajú.
– Čo? Ty… Čo? – Muž vyzeral úplne zmätene. – Počkajte, môžem všetko vysvetliť….
– Samozrejme, samozrejme, že áno,” Vlada sa milo usmiala a ukázala na pódium, kde hlásateľ práve oznamoval svoje priezvisko. – Rozbehla sa. Vaše publikum čaká.
Stanislav sa zamračil. Toto bolo úplné zlyhanie všetkých jeho plánov. Bol však majstrom improvizácie. Odkašľal si, upravil si kravatu a so vztýčenou hlavou zamieril k mikrofónu, pričom vrhal zmätené pohľady na dve ženy stojace vedľa neho, ktoré naňho pozerali s rovnakým výrazom chladného očakávania.
Ich zväzok sa zrodil z popola vzájomnej nenávisti a bolesti. Po tomto stretnutí v supermarkete sa opäť tajne videli. Vlada dlho nemohla uveriť “rozprávke” o zaklínadle, ale Oľga hovorila s takou presvedčivou bolesťou, s takou znalosťou všetkých jej, Vladiných, trápení, že sa jej pochybnosti začali rozplývať.
– Sám sa k tomu priznal. Počula som ho rozprávať,” povedala Oľga a nervózne si v kaviarni utierala obrúsok. – Rozprával sa o podrobnostiach s nejakým šamanom alebo čarodejníkom. Hovoril, že nová “obeť” má príliš silného ducha a staré kúzla nestačia. Drží sa ma, lebo obchod je písaný na moje meno. Je to dedičstvo po mojom otcovi. Ak sa rozvedieme, nezostane mu nič. A teba, Vlada, si drží, lebo si krásna a úspešná a lichotíš jeho egu. Si jeho trofej.
Oľga jej dala kontakty na osobu, ktorá jej pomohla “zrušiť” kúzlo. A navrhla plán. Plán, v ktorom cigánsky recept nebol príčinou, ale len divadelnou rekvizitou, poslednou kvapkou, ktorá by preliala pohár jeho samospravodlivosti a verejne ho zničila. Dohodli sa na všetkom: na mieste, čase, úlohe každého z nich.
Stanislav prišiel na javisko sebavedomou chôdzou. Z vnútorného vrecka saka vytiahol pripravené karty, odkašľal si a pristúpil k mikrofónu. Hrdlo mal vyprahnuté.
– Vážené dámy a páni! Kolegovia, priatelia!” začal, ale jeho hlas znel podivne chrapľavo. Znova sa rozkašľal. – Najprv sa chcem poďakovať… Ehm… Nie. Začnem tým hlavným.
Mlčal a v miestnosti bolo ticho. Jeho oči sa zrazu zakrúžili hrôzou. Pokúsil sa zovrieť pery, ale tie začali žiť vlastným životom.
-“Som klamár. Skutočný,” ozval sa jeho vlastný hlas, ale slová ho úplne zaskočili. – Podvádzal som svoju ženu celé roky. A nikdy som ju nemiloval! Ehm… Oženil som sa pre peniaze, pre pozíciu….
V sále zavládlo hrobové ticho. Hostiteľ urobil krok dopredu, aby ho vyviedol, ale Stanislav ho zastavil gestom, ktoré mu nepatrilo.
– A hlavne, nehanbím sa! – vykríkol a tvár sa mu skrivila do grimasy, ktorou sa snažil zadržať príval pravdy. – A tým, že vám to hovorím, milí priatelia, naďalej dávam pozor na ženy v publiku! Navyše je tu päť, nie, šesť dám, s ktorými som mal a mám romantický vzťah!
Pokračoval, vychutnával si tie najšpinavšie a najtrápnejšie detaily o jeho cudzoložstvách, o jeho podvádzaní v práci, o jeho pohŕdavých poznámkach na adresu vlastných partneriek. Sála zamrzla v šokovanom úžase a potom vybuchla revom rozhorčenia, vzdychania a pískania.
Obe ženy stáli bokom a sledovali ten debakel.
– No? Šťastná? – Vlada sa ticho spýtala a v jej hlase nebolo počuť žiadnu radosť, len unavenú úľavu.
– Pohanobená a porazená. Zdá sa mi to dokonca priveľa, – Oľga sklopila oči. Ani v jej duši nebolo cítiť radosť, len prázdnotu. – Lenže niečo jej chýbalo. Nejaká záverečná pointa.
– Šampanské, dámy? – Zrazu sa objavila svižná čašníčka s podnosom plným krištáľových fliaš s hravým nápojom.
Vláda a Oľga sa na seba pozreli. A po prvý raz v ten večer mali na tvárach skutočné, neprikrášlené úsmevy.
– Áno!” povedali jednohlasne. – Presne to sme potrebovali!
Každý z nich si vzal pohár, cinkli pohármi, napili sa a sledovali, ako Stanislava, definitívne zničeného, na pódiu konečne umlčalo rozčúlené šumenie davu. Cigánsky recept fungoval. Ale najsilnejším kúzlom v ňom nebola sila bylín, ale chladný hnev a spoločná bolesť dvoch oklamaných žien, ktoré našli silu spojiť sa proti spoločnému klamárovi.
