“Odpojte ju”. – prikázal sanitár. A potom sa stalo niečo, čo nikto nečakal….
Byť primárom na súkromnej klinike a zároveň vychovávať syna v ôsmej triede nie je ľahká úloha. Paul to však zvládal. Po rozvode zostal s Nikitom sám, takže počas karantény, sviatkov či víkendov nemal chlapec kam ísť. Každopádne Nikita rád chodil za otcom do práce – zvedavý, spoločenský, vždy pripravený “pomôcť” ako skutočný asistent.
– Navštívite nás opäť? – usmiala sa sestra Inna Semjonovna.
Nikita vážne prikývla:
– Jasné! Veď tu pracujem… študujem veci!
– Ty darebák – povedala srdečne a vždy ho pohostila niečím chutným.
Jedného dňa, keď bol Nikita na klinike, priviedli zvláštnu pacientku – ženu v bezvedomí, očividne bez domova. Nemala žiadne doklady. Bola vychudnutá a jej tvár prezrádzala známky zlyhania srdca.
– Do trojky,” prikázal Paul a pozrel na malé, možno deväť- či desaťročné dievčatko, ktoré sa tvrdohlavo držalo ženy.
Dievčatko bolo ticho, ale na všetkých sa pozeralo veľkými očami plnými strachu. Nikita, ktorá všetko pozorovala spoza dverí, k nej vyšla s jablkom.
– Ahoj. Som Nikita. Ako sa voláš?”
– Máša,” odpovedala šeptom.
– To je tvoja mama?”
Dievča prikývlo. – Zaspala. Ale keď sa zobudí, chce čaj.
Lekári urobili, čo mohli. Žene zlyhali viaceré orgány. Na liečbu nereagovala. Bola napojená na ventilátor, ale EEG neukázalo žiadnu mozgovú aktivitu.
Po troch dňoch sa sanitár rozhodol:
– Odpojiť ju. Nemá žiadne údaje. Nevieme, kto to je. A vybavenie bude potrebné na operáciu zajtra ráno.”
Paul, hoci s ťažkým srdcom, prikývol. Vedel, že je to správne rozhodnutie – z lekárskeho hľadiska.
Nikita počula rozhovor a vybehla na chodbu.
– Otec, nemôžeš ju odpojiť! Veď Máša čaká!”
– Synku, ty tomu nerozumieš. Jej mozog nefunguje. Je to, akoby spala bez toho, aby sa mohla zobudiť.
– Ale Máša povedala, že jej mama sa vždy zobudí. Musíš len počkať.
Paul sa smutne usmial a položil synovi ruku na plece. – Nie vždy sa zobudí.
Keď sa lekársky tím pripravoval na odpojenie prístroja, do miestnosti potichu vstúpila Máša. Vyšplhala sa na posteľ, objala matku a začala si potichu brnkať akúsi uspávanku. Bolo to také prirodzené, že ju nikto nezastavil.
A potom sa stalo niečo, čo nikto nečakal.
Na monitore sa objavil pulz. Jeden. Potom druhý. Malá, sotva badateľná… ale bola tam.
– EEG sa vracia! – zakričala jedna zo sestier.
V miestnosti nastalo ticho. Paul vbehol dovnútra a pozrel sa na tabuľku. Srdce bilo. Dýchala sama, aj keď plytko. Žena začala pohybovať viečkami.
– Nemožné… – zašepkal sanitár.
O dva dni neskôr sa žena prebrala. Pomaly, s ťažkosťami, ale spoznala Mášu. Veľa si toho nepamätala, ale jedno bolo isté – nebola bezdomovkyňa. Pred niekoľkými mesiacmi sa stratila po nehode. Rodina ju hľadala.
Všetko vďaka malému dievčatku, ktoré verilo, že sa jej mama prebudí.
A chlapcovi, ktorý dospelým pripomenul, že medicína nie je len o číslach – je aj o nádeji.
