Videla som však, že Anna variť nevie. Bolo mi ľúto syna, ktorý nejedol tak, ako som chcela, ale mlčala som a rozhodla som sa, že sa do ich vzťahu nebudem miešať od začiatku.
Vždy som sa vracal z práce neskoro, takže mladí mali čas byť spolu. Ani so svokrou som zbytočne nezačínala rozhovor, bola by taká nekomunikatívna, že by ráno pozdravila a utekala do svojej izby.
Jedného dňa som prišla z práce skôr, doma bola snacha a jej mama. Nepočuli ma prichádzať, tak sa o mne nahlas rozprávali.
Zastavil som sa na chodbe a začal som počúvať. Moja snacha plakala a jej matka ju utešovala. Dievča sa sťažovalo mame, že nič nevie robiť, že nevie uvariť ani jurek , a že kvôli tomu ju manžel asi čoskoro opustí.
Prekvapilo ma, že Anna o mne hovorila veľmi dobre. Povedala, že som k nej veľmi tolerantná a nikdy som nemala pripomienky, dokonca ani vtedy, keď mi spálila nový hrniec. Moja snacha sa len veľmi obávala, čo si o nej budem myslieť.
Išla som do kuchyne, pozdravila som svokru, pili sme spolu čaj a rozprávali sme sa o živote. Tvárila som sa, že
som nič nepočula.
Nasledujúci víkend som sa zobudila skoro, išla som do obchodu a nakúpila som produkty. Keď sa svokra zobudila, navrhla som, aby sme spolu uvarili kyslú polievku. Potom sme spolu urobili aj knedle.
Veď sme teraz jedna rodina a mali by sme žiť v harmónii, pretože na svete je aj tak veľa zla.
