“Žena, hovoril som ti to! Nepredávame polovičný chlieb!” povedal ostro pokladník a stará pani stojaca pri pulte sa horko rozplakala. Faktom bolo, že nemala dosť peňazí na to, aby si kúpila celý bochník. V tom istom rade stál mladý muž, ktorý si všimol, že stará pani je v ťažkej situácii. Pristúpil k nej a spýtal sa: “Môžem vám pomôcť kúpiť chlieb?” Mladík sa na ňu pozrel a povedal: “Áno. Stará pani so slzami v očiach prikývla. “Ďakujem, synku,” povedala. Mladík vzal chlieb a išiel k pokladni. Po zaplatení ho podal starej mame. “Veľmi pekne vám ďakujem, milý mladý muž. Ako sa vám môžem odvďačiť?” spýtala sa babička.
“Nemusíte mi ďakovať. Hlavné je, že teraz nebudeš hladný,” odpovedal chlapec s úsmevom. Babička mu úsmev opätovala. “Boh ti žehnaj, synku.” Mladík odišiel z obchodu s pocitom tepla na srdci. Bol rád, že mohol pomôcť svojej babičke v čase, keď to potrebovala. Na druhý deň prišiel mladík do toho istého obchodu a v rade uvidel tú istú starú pani. Ona ho zbadala a usmiala sa. “Ahoj, synček môj! Ako sa máš?” “Dobrý deň! Mám sa dobre, ďakujem. A ako sa máte vy?” odpovedal mladík. “Aj ja sa mám dobre. Ešte raz vám ďakujem za vašu včerajšiu pomoc.
Dnes som konečne dostala svoj dôchodok,” povedala stará pani. “Nemáte za čo. Som rád, že som mohol pomôcť,” odpovedal mladý muž. Od toho dňa vždy, keď videl túto milú starenku v obchode, pomáhal jej s nákupom a s ťažkými taškami. Stará pani ho vždy požehnala a on jej úsmev vždy opätoval. Časom sa z chlapca a jeho starej mamy stali priatelia. Často sa stretávali nielen v obchode, ale chodili aj k nej domov, vymieňali si novinky a príbehy zo života. Babička sa stala pre mladíka ako rodina a on bol rád, že jej mohol v ten deň pomôcť v obchode.
