V lete sme s manželom chodili na chatu zariaďovať kvetinovú záhradu. V tom čase nás požiadala, aby u nás zostala moja nevesta so synom. Išlo o to, že rekonštruovali svoj byt. Keď sme sa vrátili, zarazilo nás, že sme zamrzli. Moja snacha vyšla k nám, na tvári jej žiaril radostný úsmev.
– “Nina Petrovna, práve som urobil generálne upratovanie v tvojom byte a vyhodil som všetko to haraburdie, ktoré si tak ťažko šetrila! Po tomto vyhlásení som sa chytila za srdce. S obavami som vykročila dopredu, aby som sa poobzerala po byte. Pri tom, čo som videla, sa mi do očí nahrnuli slzy. Vyhodila všetky staré hračky môjho Igora, všetok popraskaný riad, roztrhané oblečenie, staré zošity mojich detí, ich kresby a obnosené topánky.
To všetko bolo pre mňa cenné, zdroj spomienok a radosti z minulosti. V ten deň som plakala až do večera. Manžel sa ma snažil utešiť: “Nina, možno je to všetko na dobré? Teraz máme veľa miesta na iné veci! Pozri, koľko miesta a priestoru sa uvoľnilo! Vôbec nezdieľam jeho názor. Až do nedávnych udalostí som si myslela, že moja nevesta je pre mňa ako dcéra, ale pozri, ako sa ku mne správala.
