Pre mňa, trinásťročné dievča, bol rozvod rodičov veľkým stresom. Mala som rada svojho otca a matku, bola som si istá, že sa majú radi. A potom zrazu… Keď som mala pätnásť rokov, mama si do nášho domu priviedla nového muža. Bol ku mne a môjmu mladšiemu bratovi veľmi milý. Chcel sa stať naším priateľom, na našu žiadosť nám kupoval darčeky pre deti, brával nás na daču a k moru a veľmi miloval moju matku. Podarilo sa mu spriateliť s mojím bratom. So mnou to však nevyšlo. Stále som mal zášť voči otcovi, ktorý nás zradil.
Môj brat sa stal vojakom. Slúži na základe zmluvy ďaleko od nás. Moja mama a nevlastný otec mi prenechali byt a presťahovali sa do jeho domu v dedine. Nenavštevoval som ich. Prišla ma navštíviť len moja matka. Môj nevlastný otec jej posielal darčeky. Vydala som sa, mala som dcéru, ale čoskoro som sa s ním rozviedla. Keď mala moja dievčina päť rokov, matka zomrela. O dva mesiace neskôr sa jej nevlastný otec zbláznil. Priviezli ho do nemocnice a po mesiaci liečby ho prepustili s odporúčaním na domácu starostlivosť. Vtedy som ho prvýkrát prišiel navštíviť do jeho dediny. Išiel som s úmyslom zamestnať pre neho ošetrovateľku. Ale keď som videl, aké sú tam podmienky…
Ako tam žila vaša matka? Bolo to v devätnástom storočí. Kúrenie drevom, voda zo studne, vybavenie na dvore. Ako mestský človek som nechápal, ako môže niekto žiť v takých podmienkach. A ešte viac, ako sa starať o zviera pripútané na lôžko. Napadlo mi, že by bolo lepšie umiestniť otca do domova dôchodcov. Povedal som o tom svojmu nevlastnému otcovi. Keď ma uvidel, rozžiaril sa. Pravdepodobne si myslel, že som si ho prišiel vziať k sebe. Keď som však hovoril o útulku, zachmúril sa a zdráhal sa odpovedať. A teraz stojím pred rozhodnutím – mám ho poslať do útulku? Potom ma však bude trápiť pocit viny. Veď bol ku mne a môjmu bratovi taký milý. Alebo ho mám vziať k sebe domov? Ale môj nevlastný otec je pre mňa úplne cudzí človek. A ja mám malú dcérku, ktorá si vyžaduje veľkú pozornosť. Neviem, čo mám robiť.
