Nedávno mi zavolal môj syn. Povedal: „Postaraj sa na týždeň o svoje vnúčatá, ja a moja žena ideme na dovolenku k moru. K moru bez našich detí.“ Tak som mu všetko pripomenul.
Deň, keď sa vo veku 20 rokov rozhodol oženiť, keďže ešte nedokončil štúdium. Od toho dňa bol nezávislý chlap.
Nezostala som mu nič dlžná. Chcel rodinu a deti, aby sa o ne mohol postarať sám. Mohla som mu sama dať byt, ale môj otec zomrel. Bolo pre mňa ťažké žiť len z dôchodku. Tak som si prenajala byt. Okrem toho je už dospelý, má takmer 30 rokov.
Jeho deti sú ešte malé, najstaršie má tri roky a najmladšie jeden a pol. Má vôbec predstavu, ako si s nimi budem sedieť? Ja už nie som mladá a otec s nami už dávno nie je. Jeho deti sú ako meteory, všade majú čas zavolať. Nedá sa s nimi držať krok. Môj chrbát mi už nedovoľuje stáť stále ako záchranná sieť.
A ak si pamätáte, roky po našej svadbe využívali dohadzovačov. Dali nám byt, synovi kúpili auto a zohnali mu prácu. Teraz pomáhajú aj s vnúčatami. So mnou to nemá nič spoločné, mali by ísť za nimi.
Sedeli sme s nimi aj predtým, tak nech sa teraz nechajú prekvapiť.
Nech idú s ním na tribúnu a bežia. Kamarát ma odsúdil, vraj robím zle. Takýto postoj mám k nim teraz a takýto postoj budú mať aj oni v starobe. Hovoria, že v starobe sa mi moje činy určite vrátia.
Nikto mi nedá pohár vody. Som taký starý, že nikoho okolo seba nevidím, len keď ich potrebujem, zavolajú.
A myslím si, že úcta k rodičom by sa v starobe nemala znižovať. Veď som mu dal život, vychoval som ho. A potom som ho nechal vyrásť a osamostatniť sa. Ak sa vám nepáčia moje výchovné metódy, nekomunikujte so mnou. Žite s dohadzovačmi.
