“Viem len to, že som sa zobudila v cudzej posteli vedľa muža, ktorého som vôbec nepoznala. Bol to pre mňa šok. Nikdy predtým som Macíka nepodviedla a určite by som to neurobila vedome.”
Strávila som štyri hodiny v nákupnom centre, teraz mi padajú nohy. Jediné, o čom snívam, je, že si niekde sadnem a oddýchnem si. Našťastie sa práve uvoľňuje stôl v cukrárni na medziposchodí, s úľavou sa k nemu dostanem
. Po chvíli predo mňa čašníčka položí šálku kávy a wuzettu. V duchu si prezerám svoje nákupy: pre mamu parfum, pre otca knihu, pre dcéru tepláky a plyšového medvedíka.
Zostáva mi kúpiť posledný darček, špeciálny… Pred rokom som podobnú dilemu nemala. Ale tiež som si vôbec neužíval prípravy na Vianoce. Bolo to prvýkrát, čo som ich mala stráviť bez Macíka.
Bola som vtedy opitá, nič si nepamätám
Vytvorili sme úspešné, milujúce manželstvo. Všetko sa zmenilo jednou hádkou – už si ani nepamätám, o čo išlo. Stalo sa to na karnevalovom večierku organizovanom spoločnosťou, v ktorej môj manžel pracoval. Urazený sa rozhodol ísť domov.
– Nebuď hlúpa, – protestovala som. – Veď večierok sa práve začína.
– Ak chceš, môžeš zostať, – pokrčil plecami.
– Len aby si vedel, zostanem, – zakričala som za ním a zamierila k baru.
Musel som toho veľa vypiť, lebo si z toho večera veľa nepamätám. Viem len, že som sa zobudila v cudzej posteli vedľa muža, ktorého som vôbec nepoznala. Bol to pre mňa šok. Nikdy predtým som Macíka nepodviedla a určite by som to neurobila vedome. Ale stalo sa to. Čo najrýchlejšie som sa obliekla a jednoducho som utiekla. Svitlo mi.
Doma som dlho plakala, stála som v sprche a snažila sa zmyť zo seba špinu včerajšej noci.
Ľahla som si do izby svojej dcéry, pretože som sa cítila nehodná spať v jednej posteli s manželom, ktorého som práve podviedla.
Keď som vstala, bol preč. Našťastie, pretože som sa naňho nemohla pozerať. Celý deň som premýšľala, čo mu povedať. A ako to urobiť. Alebo bolo lepšie nepovedať vôbec nič?
Prišiel domov neskoro a bez slova sa začal baliť.
– Čo to robíš? – Prehovorila som cez zovreté hrdlo.
– Nepredstieraj, – uškrnul sa a ani sa na mňa nepozrel. – Celá spoločnosť len trúbi, čo si včera večer na večierku urobil.
Stála som skamenená a pozerala na manžela, ako hádže košele, kravaty a spodnú bielizeň do kufra. Napokon som nabrala odvahu, podišla k nemu a cez slzy zašepkala:
– Porozprávajme sa.
– Čo mi chceš povedať? – Chladne sa na mňa pozrel. – Že to všetko nie je pravda? Že nie je pravda, že si sa opila, že si sa nechala Christopherom ošahávať na tanci a že ste potom spolu išli von? Povedz mi to! Nie je to pravda!
Jeho krik musel zobudiť Haničku, lebo som počula, ako sa rozplakala.
– Nikam nechoď, – požiadal som ju. – Hneď sa vrátim.
Ale skôr než som stihla dcéru upokojiť, zabuchli sa dvere. Vybehla som na schodisko a hystericky som volala:
– Maciek! Maciek! Neopúšťaj nás! Odpusť mi!
Prebrala som sa až pri pohľade na vystrašenú Haničku, ktorá stála bosá na zľadovatenej podlahe.
Potom som sa viackrát pokúšal skontaktovať s Macekom – bezvýsledne. Neodpovedal na moje telefonáty, textové správy ani e-maily. Zistila som, že ho prepustili z práce a odišiel za bratom do Lodže.
Haniu navštevoval raz týždenne, ale nesúhlasil s tým, aby som sa týchto stretnutí zúčastňoval. Samozrejme, občas sme sa rozprávali, ale išlo len o konkrétne dohody týkajúce sa malej, výživného alebo úradných záležitostí. Keď som začal hovoriť o nás, Maciek okamžite prerušil tému.
Podpora mojich rodičov mi v tom čase veľmi pomohla. Len vďaka nim som sa nezrútila.
V septembri išla Hania do škôlky a ja som sa vrátil do práce. Neprestala som myslieť na Maceka, ale musela som si nejako dať život do poriadku.
Dostala som druhú šancu
Mesiace plynuli, blížili sa Vianoce. Najradšej by som ich vôbec neorganizovala, ale nemohla som Haničku pripraviť o radosť z vianočného stromčeka, spievania kolied, vyhliadky na prvú hviezdu na oblohe a Santa Clausa.
Na vianočnom stole som, ako káže tradícia, nechal jedno prestieranie pre nečakaného hosťa. V hĺbke duše som, samozrejme, dúfala, že týmto hosťom bude môj manžel. Vianoce sú predsa časom zázrakov.
Už sme dojedli štedrovečernú večeru, keď zrazu zazvonil zvonček.
– Žeby to bol Otec Vianoc? – zažartovala moja mama.
– Santa Claus! – Hania vyskočila zo stoličky a ponáhľala sa k dverám.
– “Miláčik, vieš, že ho nesmieš nikomu otvárať,” zakričala som varovne a ponáhľala sa za dcérou.
Bol to naozaj Santa Claus. Mal biele vatové fúzy, veľký klobúk a dlhý červený kabát.
– Sú tu nejaké dobré deti? – zafučal dobromyseľne.
– Ja som dobrá, – zapišťala malá a pre istotu sa schovala za mňa.
– Ho, ho, ho! Priniesol som ti darček.
Podal Haničke škatuľu ozdobenú veľkou ružovou mašľou.
– Zostaň, – požiadal som Santu, keď moja nadšená dcéra zmizla v izbe so svojou babičkou.
Macík chvíľu mlčal, akoby o niečom premýšľal. A potom prehovoril teplým, emotívnym tónom, aký som nepočula už celé mesiace:
– Skúsim to.
Minulé Vianoce boli najkrajšie Vianoce v mojom živote. Vtedy som dostal úplne jedinečný dar: druhú šancu.
– Predvianočné nákupy? – zo spomienok ma vytrhne známy ženský hlas.
Je to Martyna, Macekova kolegyňa z bývalej práce. Neisto sa usmejem. Nevideli sme sa už viac ako rok a pol, od tej… tej nočnej mory na večierku.
– Môžem si sadnúť? – spýta sa a bez čakania na odpoveď si sadne oproti mne. – Vyzeráš dobre. Ako sa má Maciek? Počul som, že pracuje pre konkurenciu.
– Áno, – odpovedám perfunktúrne. – Máme sa dobre.
– Počúvaj, Lidka, – Martyna zvážnie. – Rád ťa vidím, lebo… – odmlčí sa, akoby hľadala správne slová. – Mala som ti to povedať skôr.
– Čo? – Cítim, ako mi začína byť horúco.
– O príbehu. Viete, o tom večierku.
– Nechcem o tom hovoriť, – vstanem zo stoličky.
– Počkaj! – Chytí ma za rukáv kabáta. – Vtedy sa nič nestalo. Vieš, medzi tebou a Christopherom.
Začínam byť slabá. Zosuniem sa na stoličku, aby som sa neprevrátila.
– Po novom roku odchádzal šéf z B-1 do dôchodku, – povie Martyna. – Na jeho miesto boli dvaja kandidáti, Maciek a Krzysiek. Krzysiek veľmi túžil po povýšení a zo všetkých síl sa snažil, aby Maciekovi urobil prasiatko v žite…
Tak to všetko zariadil Krzysiek
Konkurent môjho manžela, ktorý bol svedkom našej hádky, vymyslel rafinovaný plán. Opil ma (čo nebolo ťažké) a potom ma začal baliť. Urobil to mimoriadne nátlakovo, pričom si dal záležať na tom, aby mal čo najviac divákov. Keď som už takmer spala, vtiahol ma do taxíka a odviezol ma k sebe. A na druhý deň sa postaral o to, aby sa správa o tom, s kým som strávila noc, dostala k môjmu manželovi.
Ponížený Maciek sa takmer okamžite vzdialil a uvoľnil miesto Christopherovi.
– Intrigy sú intrigy, ale to nič nemení na tom, že som v ten deň bola s ním a nič si nepamätám.
– Nič sa nestalo,” trvá na svojom Martyna. – S Krzysiekom sa poznám od vysokej školy a viem, že mi dôveruje. Raz mi v kŕči úprimnosti povedal o tej akcii. Keď ťa uložil do postele, zamrmlala si, že chceš ísť domov k manželovi. Musel sa veľmi snažiť, aby ťa vyzliekol aspoň do spodnej bielizne. Okrem toho – odpusť mi tú úprimnosť – ale, povedal, nemá rád kostlivcov, ako si ty.
Ešte nikdy mi kritická poznámka o mojom vzhľade nespôsobila také potešenie.
Rozchádzali sme sa v dobrej nálade. Nemám pre manžela darček, ale viem, čo dostane odo mňa. Pravdu.
