“Nemohol som uveriť, že človek, ktorému som na svete najviac dôveroval, ma mohol tak perfídne oklamať. Ako môžeš byť taký zákerný, že kvôli peniazom strčíš vlastnú ženu do blázinca?”
Prvýkrát som týchto ľudí videl deň pred svojimi narodeninami. Odchádzal som do práce a hneď som si ich všimol. Jednoducho nezapadali do našej štvrte.
S manželom bývame v bohatej časti mesta. Radové domy a úhľadne udržiavané trávniky – to je charakteristický znak našej ulice. Plus slušné autá, ktoré stáli v garážach. Preto ma pohľad na tieto dva krky silno znepokojil. Vyzerali ako čistokrvní zločinci. Vysokí, s holými hlavami a množstvom tetovaní. Obaja mali bicepsy, akoby si ich nafúkli pumpou. Snažil som sa na nich nepozerať, ale upútali ma.
– Hej, bábka! – zavolal jeden z nich.
Ignorovala som ho a pohybovala som sa rovnomerným tempom, aby si nemysleli, že utekám smerom k autobusovej zastávke. Do čerta, že sa mi muselo pokaziť auto! Keby som mala funkčné auto, cítila by som sa trochu bezpečnejšie.
– Myslím, že nepočuje,” povedal priateľ toho, ktorý ma obvinil.
– ‘Tak to urobíme tak, aby počula. Zaujímalo by ma, aké nohavičky má na sebe? Taká elegantná žena asi nenosí len tak hocičo…
Polial ma studený pot, pulz sa mi zrýchlil, v žilách mi začal kolovať adrenalín. V okolí nebolo živej duše. Čo ak ma tí dvaja vtiahli do auta a potom ma zbili a znásilnili? Cítila som, ako mi srdce stúpa až do krku. Začala som hľadať v kabelke niečo, čo by som mohla použiť ako prípadnú zbraň. Našla som parfum. Nastriekam útočníkovi do očí, vždy mi to dá chvíľu na útek… Hlupák, to nezvládneš, ten druhý ťa premôže! – Uvedomila som si to s hrôzou.
Tu nie je nič v poriadku
A potom sa stal zázrak. Objavila sa policajná hliadka. S úľavou som si vydýchol. Pokojne som odkráčal na autobusovú zastávku a vydal sa do práce. Žiaľ, ani tam som sa nedokázala na nič sústrediť, pretože som stále myslela na týchto dvoch typov. Keď odbila siedma hodina, s úľavou som si vzala veci a zavolala Igora.
– ‘Dobre, že si po mňa prišiel, miláčik. Bojím sa ísť domov sama,’ priznala som sa a zapínala si bezpečnostný pás.
– Stalo sa niečo?
– Áno. Pred naším domom som videla dva podozrivé typy. Vyzerali, akoby práve vyšli z väzenia, – vysvetlila som.
– U nás doma? Nemožné… Možno sa ti to len zdá, – uškrnul sa.
Neznášal som poznámky typu: asi sa ti niečo zdá, máš halucinácie, vymýšľaš si a podobne. Ak máte v rodine niekoľko prípadov schizofrénie, ste na to precitlivení.
Siahol som po rádiu a zapol hudobnú stanicu. Môj manžel očividne nechcel hovoriť o tom, čo sa mi v to ráno stalo. Igor bol vždy taký racionálny a vo všetkom vypočítavý. Rozčuľovalo ho všetko, čo sa odchyľovalo od normy. Zločinci pred jeho domom? To neprichádza do úvahy! Veď sme bývali v dobrej štvrti s kamerovým systémom a naši susedia boli právnici a lekári. Nikto podozrivý sa tu nemohol zdržiavať. Vedel som, že Igor si myslí presne to isté, preto som to nechal tak a ďalej som túto tému nerozvíjal.
– Nechám vás tu – manžel zaparkoval na našej príjazdovej ceste.
– Nejdeš dovnútra? Ideš niekam? – Bola som prekvapená.
– Musím sa vrátiť do kancelárie. Zabudla som si vziať dôležité dokumenty. Budem tam o hodinu – sľúbil.
Rozhodla som sa, že za ten čas pripravím večeru. Zvyčajne nevarím. Objednávame si zdravé stravovanie, môžeme si to dovoliť. Ale teraz som chcela jesť niečo obyčajné a určite nezdravé, napríklad… Aha, už viem, bravčové kotlety so zemiakmi a šalátom!
Vošla som do domu v celkom dobrej nálade a hneď som vycítila, že niečo nie je v poriadku. Vešiak na kabáty bol napravo, ale vždy bol naľavo. Naše obrovské zrkadlo s pozláteným rámom bolo krivé. Okrem toho niekto hodil naše bežecké topánky do kúta.
O čom to hovorí?
Ja som to neurobil. Ani Igor to neurobil. Obaja sme boli pedanti. Vytiahol som si z bundy telefón. Rozhodol som sa, že sa budem pozornejšie obzerať a zavolám políciu, ak sa niečo stane. Postupne som zašiel do kuchyne, kúpeľne a našej spálne. Na prvý pohľad všetko vyzeralo normálne. Vedel som však, že niekto bol v našom dome a nenápadne prestaval naše veci. Väčšinu z nich, pretože niektoré som našiel na naozaj bizarných miestach. Moja kefa na vlasy bola v kuchyni a kabelku som objavila v rúre.
– Čo to, do čerta, je? – Začala som nahlas uvažovať a vytiahla som Igorov notebook z vane.
Narovnala som sa. Pozrela som sa hore. V dvierkach toaletného stolíka bol zapichnutý kus papiera. Siahla som po ňom, plná zlého pocitu.
“Sledujem ťa,” prečítala som.
Niekto tie slová napísal rubínovým rúžom. Mohla byť s nami nejaká žena? Možno má Igor pomer a jeho milenka sa vkradla dnu? Vždy veľa pracoval, ale v poslednom čase sa vytrácal na celé dni a niekedy aj noci. Svoju neprítomnosť doma vysvetľoval školením alebo nejakým veľkým projektom pre zahraničného klienta.
Verila som mu, lebo prečo by som nemala. Čo ak to boli klamstvá? Pretože si nemyslím, že by sa niekto vlámal do nášho domu len preto, aby si z nás vystrelil. Nie. Muselo to niečo znamenať. Ten človek nič nezdemoloval, ani mu nič nechýbalo. Jediné, čo urobila, bolo, že prestavala veci. Akoby vedela o našej pedantnosti a o tom, že práve to by ma najviac rozrušilo.
Siahla som po mobilnom telefóne. Nič cenné mi neukradli, takže nemalo zmysel volať políciu.
Vytočila som Igorovo mobilné číslo.
– Musíš sa okamžite vrátiť, niekto sa vlámal do nášho domu, – povedala som.
– Už som na ceste – uškrnul sa a o štvrťhodinu neskôr bol naozaj doma.
– Igor, niekto tu bol, prestaval nám veci a nechal mi odkaz. Pozri! – Podala som mu pokrčený kus papiera.
Na manželovej tvári sa mihla zvláštna grimasa. Vyzeral, akoby ho niečo trápilo.
– Miláčik, sadni si, prosím. Neviem, ako ti to mám povedať, ale myslím, že by si mala ísť k lekárovi….
– K lekárovi? Na čo, do čerta? – Spýtala som sa, neskutočne nahnevaná.
– Rose, v našom dome nikto nebol, – povedal potichu.
– Ako to myslíš, že tam nebol? Tak kto nám prestaval veci? Kto napísal tú správu? Urobil si to ty? – Spýtala som sa.
– Ty si to napísal. A nie je to prvýkrát. Doteraz som diskrétne upratoval neporiadok, ale už sa nemôžem tváriť, že sa nič nedeje.
Šokovane som sa pozrela na Igora. O čom to preboha hovoril? Nikdy by som nenechala kefu na vlasy v kuchyni ani notebook vo vani! Prečo si myslel, že je to moja zásluha?
Chcela som naňho zakričať. Zakričať mu do tváre, že hovorí nezmysly, ale… bol taký ustarostený. Hovoril ku mne jemným tónom, akoby som bola malé dieťa. Podľa Igora som sa už dobrých pár mesiacov správala čudne. Zabúdala som na veľa vecí a predmety som dávala na iné miesto. Dnes som však prekonal sám seba. Spomenula som dva nepríjemné typy, ktoré… tam neboli.
– Rose, rozprával som sa so susedmi. Nikto iný ich nevidel. Je to slušná štvrť, takíto chlapi by hneď padli do oka,” vysvetlil.
– O čom to hovoríš? Myslíš si, že som si to všetko vymyslela! – zvolala som. – A ten odkaz, čo zostal na zrkadle? Niekto ho predsa napísal!
– Ty, miláčik. Veď je to farba tvojho rúžu. Pozri – z toaletného stolíka priniesol môj nový červený rúž. Kúpila som si ho len včera a ešte som ho nestihla použiť. Keď mi však manžel podal rúž do ruky, videla som, že je nalíčený.
– Ja nie, Igor… – zaprela som so slzami v očiach.
Môj manžel mi neveril. A pozrel na mňa so zjavným znepokojením. V jeho očiach som videla tichú prosbu o pochopenie. Naozaj som sa zbláznila? Ako moja teta a stará mama? Nie, s tým nesúhlasím! To nie je možné. Veď mám dokonalú pamäť. Ľahko si zrekonštruujem program svojho dňa. Dnes som odišla z domu o siedmej ráno. Potom bolo všetko na svojom mieste. Žiadny neporiadok. Žiadne odkazy napísané rúžom. A tí dvaja chlapi pred domom… Určite tam boli! Veď tí policajti v policajnom aute ich museli vidieť. Potvrdia moje slová. Povedala som to manželovi, ale ten si len smutne povzdychol.
V ten večer sme sa o tom už nerozprávali. Igor upratal a povedal mi, aby som si oddýchla. Na druhý deň sme mali oslavovať moje narodeniny. Po tom, čo mi manžel povedal, som však stratila chuť oslavovať.
To som nemohla byť ja!
Na druhý deň som vstala skoro ráno. Obliekla som sa, nalíčila a do tašky som si zbalila veľký zápisník. Rozhodla som sa, že si budem zapisovať všetko, čo robím.
Premýšľala som nad tým, čo Igor povedal, a rozhodla som sa, že popoludní vyhľadám dobrého psychiatra. Možno by mi návšteva lekára niečo objasnila? Ak sa mi deje niečo zlé, niekto by to mal diagnostikovať a pomôcť mi. Diagnostikovaná choroba nie je koniec sveta, čo je iné, ak sa nelieči. Napriek tomu som nemienila panikáriť a považovať sa za blázna ešte pred rozhovorom s lekárom.
Otvoril som dvere klietky a zacítil som silný zápach. Na rohožke ležal mŕtvy potkan a vedľa neho kus papiera. Zatmelo sa mi pred očami. Zakryl som si ústa rukou, aby som sa nepozvracal. Zohla som sa, aby som zdvihla ďalší list: “Všetko najlepšie k narodeninám, mrcha!”.
Tentoraz bol nápis napísaný krvou! Zakričala som na plné hrdlo. Počul ma sused a hneď pribehol.
Sama by som tú krysu nezabila! To by som nedokázal! Určite to urobil niekto iný. Bože, niekto ma prenasledoval! Zúfalo som sa chytal vzduchu. Cítil som, ako moje telo zaplavuje dusivý strach. Ochromil ma natoľko, že som sa nedokázala pohnúť, ba ani plakať.
– Igor! – Zakričala som, keď sa vo dverách objavil môj manžel.
Úzkosť trochu povolila. Schúlila som sa mu do náručia a prepukla v kŕčovité vzlykanie.
– ‘Rose, odpusť mi, ale už som volal do nemocnice. Majú pre teba miesto. Pomôžu ti. Zlepší sa ti, uvidíš, – manžel ma nežne pohladil po vlasoch. – Nechcem, aby si si ublížila, prosím, poďme, nech ťa vyšetria psychiatri….
Neprotestovala som, keď mi začal baliť veci. Hneď ráno sme mali ísť do nemocnice. Igor mi sľúbil, že budem ležať na pozorovaní nanajvýš dva týždne. Upravili by mi lieky a mohla by som ísť domov. Už som sa nebránila, so všetkým som súhlasila, aj keď nejaká časť môjho vnútra stále kričala, že nie som blázon. Majú duševne chorí strach o prácu? Ja som sa bála. Veď si musím nájsť niekoho, kto ma nahradí.
Bála som sa, že sa zbláznim, a Igor to využil
. Išla som si do spálne po kalendár. Chcela som skontrolovať, aké projekty mám zapísané na budúci mesiac.
– Všetko ide podľa plánu, – počula som, keď som vyšla hore. – Verila mi. Zajtra pôjde do nemocnice. Presvedčím ju, že by mohla skončiť ako jej teta. Zavriem ju tam na šesť mesiacov a začnem žiadať o zbavenie spôsobilosti na právne úkony. Keď budú účty zablokované, všetko ti vrátim!
Čo sa deje? Nenápadne som sa postavil za dvere a nastražil uši.
– A koho by mali ustanoviť za jej opatrovníka? Kto sa postará o jej záujmy lepšie ako milujúci manžel? Jej rodičia sú starí a chorí, súrodenci odišli. Zostala som len ja. Ona ma miluje a dôveruje mi… Prosím o chvíľu viac trpezlivosti, – zamaskoval sa Igor pred hovorcom. – Nie, ona nič netuší. Myslí si, že tú krysu zabila sama a prestavala naše veci….
Takmer som sa zrútila na podlahu. Mám teraz aj sluchové halucinácie? Pretože ak som všetko správne pochopila, manžel sa ma snažil presvedčiť, že som blázon, a chcel ma zavrieť na psychiatrickú kliniku! Prečo? Pretože niekomu dlhuje peniaze! Ale za čo? Veď všetky výdavky sme si plánovali spoločne.
Áno, každý z nás podnikal, takže sme mali oddelené osobné a firemné účty, do ktorých sme sa nepozerali, lebo prečo by sme mali? Ale mali sme aj spoločný manželský účet, na ktorý sme každý mesiac dávali svoje peniaze, a nebolo ich veľa.
Prečo chcel viac? Čo robil, do čoho sa zaplietol, že ma bol ochotný zavrieť na psychiatriu a zbaviť ma spôsobilosti, aby sa zmocnil mojich peňazí? Keby potreboval pomoc, mohol ma o ňu požiadať… Keďže to neurobil, suma musela byť obrovská. Ale to je stále nedostatočný dôvod. Možno mal pomer a rozhodol sa zabiť dve muchy jednou ranou?
A tá správna, čo je mi do toho, do čoho sa zaplietol? Mal pravdu, verila som mu ako nikomu na svete. Nemohla som prežiť, že ma takmer znechutil. Darebák! Bolo toho veľa, čo som mu mohla odpustiť, ale nie to, že ma pobláznil. Bála som sa toho a on tento strach hnusne využíval. To je ale sviňa!
Prudko som strčila do dverí a vošla do miestnosti.
– Myslím, že to nepôjde tak hladko, ako si si myslel, – zavrčala som. – Pretože ja nepôjdem do žiadnej nemocnice. Ako si len mohol! Mohla som sa tam naozaj zblázniť!
Zbledol, začervenal sa a potom začal vysvetľovať.
Chcel zničiť moju spoločnosť! A mimochodom aj mňa!
– Prepáč, viem, že by som sa mal spýtať, ale ako ťa poznám, povedal by si mi, aby som išiel na políciu. Lenže vy tých ľudí nepoznáte… Nepožičal som si od nich zasa toľko, ale záujem rastie a rastie. Na políciu? To by mi nepomohlo. Na zákony a súdy kašlú. Sú to nebezpeční ľudia, naozaj nebezpeční. Zmlátiť niekoho, zlomiť ho, zabiť… Neváhajú. Tie podozrivé typy, ktoré ste videli, sú gangstri. Teraz, keď nás vystopovali, mi nedajú pokoj. Musel som nejako získať peniaze.
– Mohol si vziať pôžičku alebo urobiť čokoľvek iné, ale nie toto!
– Rose, premýšľaj… – Igor zmäkol. – Žijeme s hypotékou na hlave, moja firma je v dlhu….
– Preto si chcel zničiť tú moju? A mňa pri tom? Si opovrhnutiahodný!
– Rose, prosím ťa…
– Už je neskoro. Nezáleží mi na tvojich dlhoch! Je mi jedno, či to bude prostredníctvom hazardných hier alebo drahej milenky. Nikdy ti neodpustím, že ma chceš znechutiť a okradnúť. To je koniec. Zabudni na mňa. Nesleduj ma, nevolaj mi, neopováž sa posielať tých bastardov. Keď sa odtiaľto dostanem, pôjdem rovno za právnikom a na políciu.
Rozrušená som zabuchla dvere. V ten istý deň som sa z domu odsťahoval. Boli to moje najhoršie a zároveň najlepšie narodeniny. Najhoršie preto, lebo som zistila, že žijem so sebeckým, klamlivým a bezohľadným kreténom, a najlepšie preto, lebo som toho bastarda dostala zo svojho života. Našťastie som s ním nemala deti!
