Igor, nakŕmil si Shelley predtým, ako si odišiel, však? – Uľana si priložila telefón k uchu a snažila sa nájsť kľúče od bytu v kabelke.
– Čože? Čože? – znel roztržito ženíchov hlas. V pozadí bolo počuť hluk letiska. – Ach, ten pes. Počúvaj, tak som sa ponáhľal na let.
Srdce jej poskočilo.
— Čo tým myslíš „narýchlo“? — Jej prsty konečne nahmatali zväzok kľúčov. — Čože, nenakŕmila si ju?!
Uľa, nebuď dramatická. Čo ak na jeden deň vynechá jedlo? Nič sa jej nestane.
— Sama?! Kedy si odletela?
— Včera ráno — v jeho hlase sa objavil tón podráždenia. — Počúvaj, idem teraz na stretnutie. Porozprávame sa neskôr.
— Igor!
Ale telefón už čoskoro zvonil.
Včera. Včera odletel.
A dnes je takmer deväť večer.
Uľana trasúcimi sa rukami otvorila dvere do bytu. Z tmy chodby na ňu hľadeli dve vystrašené oči.
— Shelley, moje dievčatko.
Pes sa k nej rozbehol, zúfalo vrtiac chvostom. Kňučala a snažila sa Uľane olízať ruky, akoby sa bála, že znova zmizne.
„Drahá moja, ako sa to mohlo stať?“ Uljana klesla na kolená a objala jej teplé, trasúce sa telo. „Ako mohol? Ako?!“
Šeli sa k nej tlačila stále bližšie a bližšie. Zdalo sa, že v jej jantárových očiach sú slzy? Nie, psy neplačú. Muselo sa to tak len zdať.
„A vieš si to predstaviť, nenechal jej ani vodu!“ Uljana si po niekoľkýkrát naliala čaj. „V noci som musela bežať do nonstop obchodu pre potraviny.“
Oksana, jej najlepšia kamarátka, si sadla oproti a pozorne počúvala. Šeli sa usadila pri jej nohách a nespúšťala zrak zo svojej pani, akoby sa bála, že znova zmizne.
„A Igor? Čo hovorí?
„Čo by mohol povedať?“ Uľana sa trpko usmiala. — „Nepreháňaj“, „nič hrozné sa nestalo“, „je to len pes“.
— Len pes? — Oksana sa zohla, aby pohladila Shelly. — A podľa mňa nie je až taká jednoduchá. Inteligentná, krásna. Ako ju mohol nechať samú?
— Ani ja nerozumiem, — Uľana položila pohár. — Vieš, čo je na tom najhoršie? Sám dostal Shelly.
— Naozaj? — prekvapila sa jej kamarátka. — Nikdy si mi to nepovedala.
— Pretože, — Uľana zaváhala. — Pretože teraz chápem — urobil to len pre mňa.
Pred rokom.
— Pozri, aké roztomilé! — Uľana sa zastavila pri predajcovi šteniatok.
Igor sa mykol:
— Zase psy? Poznáš môj názor.
— Viem, viem, — vzdychla si. — „Pes v byte znamená ďalšie problémy, srsť a zodpovednosť.“
— Presne tak.
— A je to tiež láska, oddanosť a teplo.
— Uľa, — objal ju okolo ramien. — Nestačí ti moja láska?
— Čo s tým má spoločné? — Vyslobodila sa z jeho objatia. — Len… Celý život som snívala o psovi. Vždy sme mali doma zvieratá. Otec hovorieval: „Nemôžeš veriť človeku, ktorý nemá rád psy.“
— No, nehovorím, že ich nemilujem. Len si myslím, že by mali bývať na ulici. Alebo v súkromnom dome. A v byte je to mučenie pre psa aj pre majiteľov.
Uľana mlčala. Často sa o tom hádali, ale vždy to skončilo v slepej uličke.
A o týždeň neskôr k nej prišiel Igor s košíkom, v ktorom sedelo ryšavé šteniatko s obrovskými ušami.
— Pre mňa? — neverila tomu Uľana.
— Pre nás, — usmial sa. — Keďže tak veľmi snívaš o psovi, nech je to pes. Ale ak ti mama nedovolí mať ho, nechaj ho mať mne. Len budeš musieť pomôcť starať sa oňho.
„Samozrejme!“ chytila šteniatko do náručia. „Ach, si taký krásny!“ Ako ťa mám pomenovať?
„Možno Shelley?“ navrhol Igor.
Takto sa Shelley objavila v ich živote.
Igor sa s ňou spočiatku dokonca občas hral. Postupne však jeho záujem vyprchal. Čoraz častejšie sa sťažoval na srsť na gauči, na potrebu chodiť za každého počasia.
A teraz toto.
„Vidíš,“ potiahla Uľana za okraj obrusu, „on nielenže opustil psa. Zradil moju dôveru. Moju predstavu o ňom.
„Napadlo ti niekedy,“ začala Oksana opatrne, „že toto je, no, budíček?
„V akom zmysle?
„V doslovnom zmysle. Ak je človek schopný takejto ľahostajnosti k živej bytosti, o ktorú by sa mal starať. Čo sa stane ďalej? Kedy prídu deti? Kedy ochorieš?
Uljana mlčala. Tieto myšlienky jej už prebehli hlavou, ale odohnala ich.
O tri dni neskôr.
– Igor, musíme sa porozprávať.
Práve sa vrátil zo služobnej cesty – opálený, šťastný, s kopou suvenírov. Dokonca Shelley priniesol kosť.
Ako keby darček mohol vynahradiť zradu.
– O čom? – zvalil sa na pohovku a vyložil nohy na konferenčný stolík.
– O tom, čo sa stalo. O Shelley.
– Preboha, znova?! – prevrátil očami. – Ako dlho ešte? Nič hrozné sa nestalo!
– Nestalo sa to?! – Uljana sa zadusila rozhorčením. – Nechal si ju samú! Bez jedla, bez vody! Na celý deň!
– No, zabudla som, to sa stáva každému? Ale teraz si spomeniem.
– Nie, Igor. Nie je to tak, že si zabudol. Je to tak, že si ani nemyslíš, že je to problém.
Sadla si vedľa neho:
– Povedz mi úprimne – zohnal si Shelley len pre mňa? Aby som ťa s touto témou nechal samého?
Pokrčil plecami:
– No, áno. No a čo? Chcel si psa – dal som ti ho.
– Dal?! – vyskočila. – Živý tvor nie je dar! Je to zodpovednosť! Je to povinnosť!
– Presne tak! – prerušil ju. – Je to povinnosť. Ktorú si mi nasadil!
– Mne?!
– Áno, tebe! S tvojimi „snami o psovi“! S tvojím „nemôžeš veriť človeku, ktorý nemá rád zvieratá“! Práve si ma zahnal do kúta!
Uljana sa na neho pozrela a zdalo sa jej, že
Vidí ho prvýkrát. Sebavedomého, egoistického človeka, ktorý ani nechápe, čoho sa dopustil.
„Vieš čo?“ povedala potichu. „Máš pravdu. Naozaj som ťa zahnala do kúta. Nútila som ťa predstierať, že si niekto, kým nie si.“
Zložila si prsteň z prsta.
„Ale už to neurobím.“
„Čože?“ hľadel na ňu nechápavo. „Snažíš sa všetko pokaziť kvôli psovi?“
„Nie,“ položila prsteň na stôl. „Nie kvôli psovi. Kvôli tebe. Pretože si ukázal svoju pravú tvár.“
„O čom to hovoríš?!“ vyskočil. „Aká tvár? Je to len…“
„…pes?“ dokončila za neho. „Nie, Igor. Nie je to ‚len pes‘. Je to skúška. V ktorej si zlyhal.“ Shelley, ktorá ticho ležala v kúte, prišla k Uľane a pritúlila sa k jej dlani.
„Poď, dievča,“ Uľana ju pohladila po hlave. „Odchádzame.“
„Kam?“ Igor prižmúril oči.
„Domov. K mame. Vezmem so sebou Shelley – keďže je pre teba na príťaž.“
„A čo svadba? Dlžíme jej o mesiac.“
„Dlžíme jej?“ trpko sa usmiala. „Nikto nikomu nič nedlhuje, Igor. Okrem toho, čo dlhuje sebe.“
Išla k dverám. Na prahu sa otočila:
„Vieš, čo je najsmutnejšie? Keď som bola malá, otec mi hovoril: „Nikdy never človeku, ktorý ubližuje bezbranným. Ublíži aj tebe pri prvej príležitosti.“ Ale ja som mu neverila. Pomyslela som si – ako môžeš súdiť človeka podľa jeho postoja k zvieratám?
— No a čo? — prekrížil si ruky na hrudi.
— A fakt, že otec mal pravdu. Ako vždy.
O šesť mesiacov neskôr.
— Shelley, poď ku mne! — Uljana mávla rukou a pes sa k nej šťastne rozbehol zasneženým parkom.
— Aké šikovné dievča, — usmial sa muž sediaci vedľa Uljany na lavičke. — A aká poslušná.
— To preto, že je milovaná, — Uljana potľapkala Shelley za ušami. — Naozaj, dievča?
Pes súhlasne zaštekal a okamžite sa rozbehol hrať so svojím novým priateľom, čiernym labradorom menom Gróf.
— Vieš, — zamyslene povedal Andrej, — tak sa volal Uljanin nový známy, — keď som ťa tu prvýkrát videl, bola si taká smutná.
— Áno, — prikývla. — Vtedy som sa práve rozišla s Igorom. Myslela som si, že môj život sa skončil.
— A teraz?
— A teraz, — usmiala sa a sledovala, ako ich psy behajú snehom, — teraz chápem, že sa to len začína. Skutočný život. Bez pretvárky, bez kompromisov so svedomím.
— A ako to je? — chytil ju za ruku.
– Úžasné, – prepletla si prsty s jeho. – Najmä keď je nablízku niekto, kto ti rozumie bez slov.
Shelley a gróf unavení a spokojní bežali k lavičke. Ľahli si k ich nohám – čiernočervené, ako jin a jang.
Hovorí sa, že psy vyzerajú ako ich majitelia. Alebo možno majitelia nájdu psy, ktoré vyzerajú ako oni sami?
