“Myslím, že som si vymýšľal množstvo problémov, aby som otca nahneval. Večne som mala nejaké hodiny, zrazu sa z toho stalo strašne veľa učenia, nikdy som nemala čas. Samozrejme, že som radšej išla niekam von s kamarátkami, ako by som mala doma strážiť mladšie sestry, upratovať alebo prať.”
Vedeli sme, že rodičia veľmi túžia po synovi. Pred nikým to neskrývali, ale že to nevyšlo, boli sme tu my tri dievčatá. Najstaršia ja, teda Anka, Anielka a najmladšia Agnieszka. Netuším, prečo sme všetky na A. Keď som sa na to spýtala rodičov, obaja sa smiali.
– Lebo sme to tak mali radi, – tvrdila mama Lidia.
– Pretože na A sú krásne mená, – dodal otec. – A keď budeme mať syna…
– No tak, Mietek, – prerušila ho mama trochu nervózne, ale bez hnevu. – Ten sa už nenarodí. Musíme sa zmieriť s tým, že máme len dcéry.
– Kto vie? – usmial sa otec pod fúzy. – Kto vie?
Bože, ďalšie dieťa?
V škole sa spolužiaci občas smiali, že sme A tím. Ale boli sme stopercentné dievčatá, všetky tri sme mali rady šaty, dlhé vlasy plné farebných ozdôb, gumičiek, sponiek a všelijakých ženských atribútov. Nadovšetko sme milovali svoje bábiky, pre ktoré sme si šili vlastné pestrofarebné oblečenie.
Moja mama hovorievala, že to pochádza od mojej babičky, ktorá vraj bola v mladosti hipisáčka a tiež mala rada pestrofarebné dlhé šaty. Otec, naopak, tvrdil, že to bolo všetko na jeho škodu, keď sa snažil, aby žiadna z nich nemala nič chlapčenské. A práve preto musí mať syna, hoci. Na rodinných oslavách alebo sviatkoch, keď sa po pijatike niekto pokúšal otca podpichnúť, že je kráľ žien alebo krajčír, už si presne nepamätám, hlasno kričal, že je hrdý na svoje krásne dcéry. A dodal, že niekedy sa naozaj sám cíti ako kráľ v paláci obklopený princeznami.
– Možno by sa nám hodil aj brat – Anielka bola jediná z nás troch za to.
– Načo nám je chlapec,” odfrkne si Agnes v odpovedi. – Stačí sa s nimi len dohodnúť.
– Náš brat by bol fajn, – zasmiala sa Anielka. – Vychovali by sme si ho sami.
– Myslíte si, že je to také jednoduché? Každopádne si ani nemysli, že by ti otec dovolil, aby si ho vychovávala – Aga bola voči tomu veľmi skeptická a obávam sa, že mala pravdu; chlapca by si otec s najväčšou pravdepodobnosťou uchmatol úplne pre seba.
Tak som si to vtedy myslela, ale ukázalo sa, že to všetko bol len môj výmysel, jedna veľká nepravda. Mala som takmer šestnásť, keď sa ukázalo, že naša mama je naozaj štvrtýkrát tehotná. V dome nebolo nič menšie ako armagedon. Otec bol nadšený, mama o niečo menej.
Zúril som na rodičov
– Tentoraz bude určite syn! – opakoval.
– Kto ti dá takú záruku? – spýtala sa moja matka.
A ja som zúrila, lebo načo potrebujú dieťa v tomto veku? Zúrila som na rodičov, na otca, že je šťastný, na matku, že súhlasí s dieťaťom, na svet, že sa proti mne sprisahal. Moje mladšie sestry mlčali. Vedela som, že Anielka v duchu dúfa v brata, a osemročná Agnes, ešte v štádiu detských bábik, bola šťastná, že má doma živú bábiku. A tiež niekoho mladšieho od nej. Takže som sa hnevala aj na svoje dve sestry.
Mama sa však necítila dobre, neustále zvracala a točila sa jej hlava. Lekár tvrdil, že tehotenstvo je rizikové. Povedal mame, aby veľa ležala a odpočívala, a my sme jej museli pomáhať. Samozrejme, väčšina povinností padla na mňa ako najstaršiu. Nebola som lenivec, ani nikto z nás. Vždy sme veľa pomáhali v domácnosti a považovali sme to za prirodzené. Teraz ma však všetko štvalo. Pretože chceli mať syna, musel som na seba vziať toľko povinností navyše.
Myslím, že som si vymýšľal veľa problémov, aby som otca nahneval. Stále som mala hodiny, zrazu som sa musela strašne veľa učiť, nikdy som nemala čas. Samozrejme, že som radšej chodila von s kamarátkami, ako by som mala doma strážiť svoje mladšie sestry, upratovať alebo prať.
– Nemôžem sa o všetko starať večne,” hovorievala som otcovi, keď ma opäť o niečo požiadal. – Mám školu a tiež priateľov. Nie som dievčenská opatrovateľka!
Raz som to nevydržala a zakričala som mu to rovno do tváre:
Počúvala som svoju sestru, lebo mala pravdu
– Urobila si si dieťa sama a chceš preniesť zodpovednosť na mňa!
V tej istej chvíli som vo dverách zbadala svoju mamu. Nepovedala nič, ale myslím, že mala v očiach slzy. Otec mlčal, ale večer mi Anielka, ani som nevedela, že všetko počula, vynadala z posledného. A hoci som bola najstaršia, nepovedala som ani slovo.
– ‘Je mi to ľúto,’ zamrmlala som, keď po dlhej tiráde konečne zmĺkla.
– ‘Nie mne by si sa mala ospravedlniť, ale svojim rodičom,’ počula som v odpovedi. – Urobila si sa pre všetkých hroznou. A prečo? Pretože tvoja mama je tehotná? Myslím, že to preháňaš, moja drahá. Hneváš sa preto, že budeme mať brata?
– Alebo inú sestru,” dodala som.
Pozreli sme sa na seba a obaja sme naraz vybuchli smiechom.
– Alebo sestra, – prikývla Anielka. – Ale oteckovi to nehovor, zlomil by sa, chudák, – dodala po chvíli.
Na druhý deň som sa mame ospravedlnila. A ospravedlnila som sa aj otcovi. Nejako zo mňa vyprchal všetok hnev. Bol som Aniele vďačný za tento rozhovor, alebo skôr za to, že na mňa jednoducho zakričala. Vyšlo z nej, že je síce mladšia, ale asi múdrejšia.
Vlastne, čomu som sa chichotal, že nás bude viac? Bola som hlúpa. Budeme mať… brata? Pristupoval som k tomu ako k veľkej neznámej. Akosi som tomu chlapcovi v našej rodine neverila, nezapadol by do nej. Keď sa mama vrátila z ultrazvuku, kde sa už dalo určiť pohlavie dieťaťa, všetci sme sa okolo nej zhŕkli ako sliepky, ktoré kvákajú.
– No, mami, no, povedz nám to – pýtali sme sa.
Mama sa zasmiala.
– Dajte mi vydýchnuť… Nič vám nepoviem, lebo nič neviem.
– Ako to myslíš, že nič nevieš? Nemohli ste to vidieť? Priznaj si to, mami, podvádzaš. Tak kedy sa to dozvieš? – Kričali sme na seba.
Nepovedali nám pohlavie dieťaťa
– Nepodvádzam, dievčatá. Ja naozaj nič neviem. S otcom sme sa zhodli, že to nechceme vedieť. Chceme mať prekvapenie.
– Eee – zamračila sa nespokojná Anielka. – Chcela by som vedieť, či budem mať toho brata, alebo nie.
– To sa dozvieš vo svojom čase.
– Eeee, včas. Je to ešte dlhý čas.
Netuším, či mama vtedy hovorila pravdu alebo nie. V každom prípade nám do konca tehotenstva ani ona, ani otec neprezradili pohlavie dieťaťa. Na otcovej tvári som hľadala známky sklamania, na maminej tiež, ale už menej. Myslela som si, že dovtedy už všetko uhádnem. Ale nič nenasvedčovalo tomu, alebo som to aspoň nemohla vidieť.
Dva mesiace pred pôrodom musela byť mama v nemocnici. Nebolo to ľahké, mama bola oporou našej rodiny. Otec mal veľké obavy. A my všetci tiež. Agnes veľmi chýbala a my s Anielou sme mali veľa povinností navyše. A potom, jedného rána, stál otec vo dverách kuchyne s usmiatou tvárou. Máme brata, – pomyslela som si.
– Máte sestru, dievčatá – počula som otcov veselý hlas.
– Sestra? – spýtali sme sa zborovo.
V Anielinom hlase som okamžite prečítala veľké sklamanie.
– Áno, štvrté dievča, – prikývol otec hrdým hlasom.
– Štvrtá? – zašepkala Anielka spýtavo a zároveň neveriacky.
– Áno! – potvrdil otec.
– A… ale ako to myslíš, že sa nebojíš? – Nevydržala som to a v tej istej chvíli ma mladšia sestra kopla pod stôl.
– Som šťastný, – zasmial sa otec. – Mám štyri úžasné, krásne, múdre a zdravé dcéry! Ako by som sa mohol báť?
– Musíme jej vybrať meno, – povedala Anielka potichu.
– Pre A – dodala Agnieszka.
Dnes má malá Majka už 3 roky
A tu sa zrazu ukázalo, že už niet mien A. Mama sa rozhodla, že najmladšia dcéra sa bude volať Maja. Aj keď sme nahlas protestovali, že čo s áčkom, že malej sa bude nepáčiť, že len jedno nebude na áčko, rodičia neustúpili. Tvrdili, že za A družstvom bude bodka, znamenie, že viac detí nebude, a tým sa to skončilo.
Dnes má malá Majka už tri roky. Už od narodenia je úplne iná ako my. Neznáša šaty, nenechá sa do nich obliecť, radšej sa hrá s chlapcami. A nie s bábikami, ale s autíčkami. Nedovolí si ani dať do vlasov sponky, nemá rada copíky.
Tak tvrdohlavo si vyťahuje všetky gumičky a sponky, že jej mama musela vlasy ostrihať nakrátko. Vyzerá ako chlapec a je obľúbenkyňou nášho otca. Samozrejme, všetci traja tvrdíme, že dôvodom je jej meno, ktoré sa nezačína na A. Ale máme ju rovnako radi.
