Sophie a Barbara, ktoré sú matkami rovnako starých dievčat, mali počas prvých dvoch rokov, keď ich deti chodili do školy, medzi sebou dobrý vzťah. Mali spoločné témy na rozhovor, pretože ich dcéry nielenže chodili do rovnakej školy, ale aj do rovnakej triedy. Sophie dievčatá vozila do školy a potom ich odvážala späť. Basia nemala auto a dokonca ani vodičský preukaz, takže to nemohla robiť sama.
O nejakých peniazoch za túto službu tiež nemohla byť reč, hoci Barbara jej to, samozrejme, ponúkala, chcela jej to vrátiť, hoci len za pohonné hmoty, ale Sophie o tom nechcela vôbec počuť. Aj tak išla tým istým smerom, vezie svoje dieťa do školy, tak aký bol problém vziať ďalšie, v aute bolo miesta akurát tak dosť. Povedala, že keď bude mať Barbara vlastné auto, vezme si dieťa so sebou, ak to bude potrebné, a budú si rovné. Samozrejme, všetko bolo povedané v žarte a Basia sa zasmiala a súhlasila s kamarátkou.
Nepozorovane uplynuli dva roky. Dievčatá vyrástli, každá mala svoje vlastné záľuby. Zosia zmenila zamestnanie a teraz už nemohla vyzdvihnúť dcéru po vyučovaní, ale mohla ju odviesť do školy len ráno. Našťastie dievčatko vyrástlo a teraz už mohlo chodiť domov samo. Len v zime to bolo ťažšie – končilo to snehom, šmykľavými chodníkmi alebo bahnom.
Zrazu si Barbara kúpila auto – bolo to nové a drahé auto. Urobila si vodičský preukaz a hneď si sadla za volant. teraz vozí dcéru do školy a zo školy sama, ale cudzie deti so sebou neberie. Vysvetľuje to tým, že je ešte neskúsená šoférka, a preto nechce brať so sebou cudzie osoby, pretože keby sa niečo stalo, nechce mať výčitky svedomia. No, to sa dá pochopiť.
Prešiel ďalší rok. Basia získala skúsenosti, za volantom sa už cíti oveľa istejšie. Navyše, do školy to má autom maximálne desať minút. Začala so sebou do školy voziť deti, s ktorými sa jej dcéra spriatelila, a aj ich vyzdvihuje. Prečo by mala so sebou brať dcéru svojej susedky? Čo na tom, že vonku mrzne a je mínus desať stupňov! Veď už nemá päť rokov, nejako sa tam dostane sama.
V jednom momente si bola Barbara taká istá svojimi vodičskými schopnosťami, že stratila ostražitosť a spôsobila dopravnú nehodu. Auto odviezli k mechanikovi, ona sama utrpela vážne poranenie dolných končatín a teraz leží v nemocnici. O vnučku sa teraz stará jej mama – musela kvôli tomu prísť z ich rodného mesta vzdialeného 100 kilometrov. Jedného dňa k Sophie pristúpila žena a povedala jej:
“Prosím, vezmite Kasiu so sebou do školy, dám vám peniaze na palivo. Jej otec odchádza skoro ráno do práce a ja sa o ňu veľmi bojím, keď ide sama do školy alebo sa vracia zo školy”.
Zosia opäť odvezie obe dievčatá do školy. No, že už nie sú blízke kamarátky, ale do školy vedie jedna cesta, tak prečo by ju neviezla. Domov idú spolu pešo. Júlia je už zvyknutá chodiť sama, ale Kasia sa bojí, lebo mama ju vždy všade vozila, ale teraz to musí nejako vydržať.
